SEBASTIEN - Quo Vadis

Zo začiatku som sám zo seba ostal prekvapený, či je to správny album na správnom recenzentskom stole, predsa len, skôr sa topím v metalovom undergrounde ako vo svete čistých tónov, ale keď je raz čosi dobre spravené, niet sa na čo vyhovárať.

Asi zbytočne, ale i tak navediem pravdepodobne malú hŕstku posledných neznalých – český Sebastien produkuje progresívny metal spievaný v rodnej reči. Album Quo Vadis je dokonalo premyslený do posledného tónu, riffu, aranžmánu, zvukovo absolútna top produkcia, čo sa dá asi v tomto štýle na české pomery dosiahnuť. Ale možno bol album produkovaný vonka, neviem... Teraz by som to tipol na Rolanda Grapowa, toto je presne jeho parketa. Ak som neuhádol, aspoň ste v oblasti soundu v akom-takom obraze. Ja viem, že je to svetový trend, ale pre mňa osobne je takáto produkcia chladná, všetko je uhladené, strojové, na cent vyladené, na milisekundu presné. Stráca sa život...

Cieľom kapely je písať hity, o tom niet pochybností. Najprv som si na papier značil piesne, ktoré ma svojim refrénom oslovili, až som po veľa vypočutiach pozrel na papier a bol tam zakrúžkovaný snáď celý album. Mission Accomplished. Je to vždy na hrane písať piesne, nech idú do ucha, lebo z umenia môže byť rázom gýč, nablýskaná ničota, drevo namaľované na oceľ. Lenže pri Sebastien toto neplatí, refrény nie sú vymyslené prvoplánovo, len pár songov sa mi páčilo hneď. Tak to býva - čo sa zapáči hneď, to začne rýchlo liezť na nervy, kým to, čo zdrapí poslucháča po viacerých vypočutiach, je vždy lepšie, stálejšie, cennejšie. To, čo je skryté, ucho sa teší, že to objavilo, srdce si chrumká spokojnosťou. Keďže som sa aj po veľa vypočutiach stále tešil na pustenie albumu, je to jasný záver, lebo prvoplánovo vymyslené veci nemusím.

Farba spevákovho hlasu mi neraz pripomína vokál Arakainu, štýl spevu a frázovanie občas Láďu Křížka, no napriek tomu ostáva spevák Jiří Rain sám sebou. Sebastien disponuje perfektným klávesákom, silne mi jeho rukopis evokuje Dream Theater. Hrou i výberom zvukov. Mňa najviac potešili zvuky harfy či trúby, oveľa viac ako klávesy, ktoré používa každá väčšia svetová symphonic, progressive, speed, power metalová banda. Na progresívnu kapelu sa mi na albume zdalo málo sól (dokonca sa mi zdá, že klávesových je viac ako gitarových, môžem sa mýliť, ale takýto pocit vo mne ostal), ale priznám sa, mne to vyhovovalo. Veľa muzikantského onanovania je niekedy na škodu, tu priestor prevzali dobre vymyslené melódie a to je pre mňa viac. Textovo veľmi dobré. Tiež je to tenký ľad odovzdať ľuďom posolstvo, ale nemudrovať či používať tisíckrát odšťavené slová. Spokojnosť, žiadna lacnota, ani lámanie rýmov cez koleno.

Album uzatvára prerábka „Slzy tvý mámy“. Keď Sebastien vyšiel von s daným coverom ešte ako singlom, nebol som si dvakrát istý spevákovou polohou. Napriek tomu sumarizujem, že cover sa nadmieru vydaril a bola to trefa do čierneho nielen z promo hľadiska. Čím silnejšia pieseň, tým rýchlejšie môže zlomiť väzy... Ale Janda je Janda a táto pieseň mu jednoducho sadla, aj keď spevácky nebol obdarený ako Kája - to ma napadlo pri tejto piesni v septembri v martinskom amfiteátri na Olympicu, keď som stál pod pódiom a spomenul si na Sebastien.

„Quo Vadis“ je veľmi dobrý album presýtený silnými refrénmi, melódiami, ktoré vás nepustia. Prajem kapele veľa rokov tvorenia, fanúšikov štýlu musia nesmierne tešiť, robia to skvele.