Uplynulú päťročnicu extrémna bizarnosť menom SEPTIC FLESH váľala šunky a partia okolo Sotirisa nám ničím nenaznačovala, že sa ešte niekedy bude niečo diať. Približne pred rokom sa však štvorica Grékov rozhodla, že odolá volaniu boha Dionýsia, chlapi odložili nápoj bohov, poupravili názov na SEPTICFLESH a prišli sa opäť pozrieť k nám, bežným smrteľníkom.
Vchod zapečatenej hrobky sa poodchýlil a za sprievodu nosným dierkam lahodiacemu puchu v ušiach rezonujú prvé tóny, v ktorých si páni uctia fenomenálneho spisovateľa H.P.Lovecrafta. Úvodná skladba je téme patrične prispôsobená a z celého albumu znie snáď najdémonickejšie. Na záverečné odbíjanie umieráčika, ktorému sa pod nohy pripletie kostolný zvon, sa zabudnúť nedá. Lovecraft však na svojej ceste záhrobím nie je sám. Annubis ako egyptský boh mŕtvych ho sprevádza v druhej skladbe. Orgazmicky príjemná vôňa kadidla nám bude rozmaznávať čuchové receptory v titulnej „Communion.“ Tá je neporovnateľne rýchlejšia a mohutné zbory excelujú. Fascinujúca okultná atmosféra tvorí v kooperácii so spútanou a logicky vyznievajúcou brutalitou zvuku jedno kompaktné, súdržné dielo, kde orchestrálna zložka je nemysliteľná bez tej „kovovej“ a naopak.
Plynový pedál zošliapnu Gréci až na podlahu v iba trojminútovom, ale spoľahlivo devastujúcom rýchliku „Babel´s Gate.“ Neuveriteľná rýchlosť, s akou bubeník dáva otcovské zauchá svojej artilérii, berie dych a pritom sa nás snaží presvedčiť, že organizmus s paličkami v ruke má do vienka dané viac ako dve horné končatiny. Agresívnosť materiálu však nikdy nie je na úkor atmosféry. „Babel´s Gate“ je dokonalým príkladom toho, čo SEPTICFLESH predvádzajú na novinke prakticky v každej sekunde - úchvatná intenzita a zároveň hĺbka materiálu.
Skladba „We the Gods,“ rozhodne nie je slnkom, ktoré vychádza po búrke a Gréci idú na to opäť pekne zhusta, aj keď vrchol v tomto smere sme už práve zažili. Pomyslíte si : „No už to hádam páni trocha preháňajú...“, a práve v tom momente, keď vám ide prasknúť hlava, nastáva odmäk – veď ticho lieči... Rozbúrená hladina sa upokojí, orchestrálna pasáž vám vykúzli zimomriavky na chrbte a zvyšok skladby vsádza viac na opantanie mysle veľkoleposťou daného okamihu miesto brilantnej techniky.
Orchester je tu zakomponovaný perfektne a symfonično je tu použité nesprznené a v pravom zmysle slova. Ostatne, ten sa vám predvedie v celej svojej kráse v najdlhšom kuse. „Persepolis“ je jednoducho špica. Atmosféra graduje, sedíte priklincovaní a čakáte, ako to dopadne. Prapodivné nástroje od výmyslu sveta (hlavne teda toho orientálneho), ktorých mená chvalabohu nepoznám, sa tu striedajú s perfektným chrapotom Spirosa Antoniou – skladba hodná svojho majestátneho mena.
Neopísateľné pocity z tryskajúceho gejzíru geniálnych nápadov, ktoré Sotiris určite nevytiahol z tohto sveta, sa prenášajú do nasledujúcej tajomnými zastretými vokálnymi linkami začínajúcej „Sangreal.“ Zbytočné sú akékoľvek slová. Táto hudba sa vám rozlezie po mozgu ako termity po strome. Rovnako ťažko sa od nej aj odpútavate. Mimo misu snáď pôsobí záverečná „Narcissus,“ ktorá sa tu najmä náladovo trochu míňa účinkom.
K dokonalosti chýba hádam len minule hosťujúca vokalistka Natalie Rassoulis so svojím ľadovým hlasom a snáď aj preto majú stále Sumerskí Démoni o vlások navrch. Dielo znie absolútne autenticky a pri jeho počúvaní mi fantázia pracuje na vysoké otáčky. Moja fascinácia starovekom spôsobuje, že v mojich očiach ide o extrém roka. Tí, ktorých návraty v čase nejako extra netankujú, však tiež nebudú sklamaní. Ťahám deviatku.
|
