Hľa, muzika!
Nespočetné sopky žeravým pohladením zaplavujúce okolie, hneď kúsok ďalej gigantické masy vody padajúce do ľadovej náruče horských tokov... So srdečnými pozdravmi z krajiny kontrastov, kde sa ľudia sprchujú v nespočetných gejzíroch a kde leto v limitovanej platinum edícii pripadá na utorok, prichádzajú štyria vyslanci kráľovstva emócií. Prijmite ich a neoľutujete...
Vtiahnuť do deja vedia Sólstafir okamžite. Nie je čas zbaliť sa. Úvodná „78 days in the Desert“ je soundtrack k bezstarostnej jazde nekonečnými diaľavami slávnej Route 66 nejakým nadupaným americkým žihadlom zo 70tych rokov. Bez slov. Zapadajúce slnko z posledných síl zohrievajúce asfalt podporuje dojem scenérie, ktorá komentár nepotrebuje. Titulná „Köld“ však predvedie, že Sólstafir vedia aj pritlačiť. Nekompromisné dunenie plne naloženého vlaku a vy stojíte dva metre od koľají. Až tu zistíme, čo skrývajú severania za mikrofónom. Aðalbjörn Tryggvason má krásne, špecificky „drevorubačsky“ zafarbený hlas a v okamihu som si ho zamiloval. Metalové riffy vystriedajú vzdialené tlmené klávesy s jemne ševeliacou gitarou, aby sa ku koncu všetko vrátilo do očakávaného „normálu“.
Na čierneho koňa spoločne s "Bledým Jazdcom" nasadneme vzápätí. Svižný, no nijako rýchlostne vybočujúci rytmus si udrží po celú skladbu vašu ctenú pozornosť, čo určite platí aj o „She destroys Again“. Paradoxne až tu najviac pripomínajú bicie cval spomínaného koňa. Myslím, že vďaka niekoľkým rytmickým premenám, ktoré sa tu počas siedmich minút udejú, je tento kúsok pomyselným vrcholom. Výrazne spomalíme v lyrickej balade „Necrologue“, ktorej dominuje čistý spev so spočiatku „nesmelým“ hudobným doprovodom, v polovici skladby však gitary výdatne podporia osamelého bežca Tryggvasona, no neprekričia ho a nechajú ho vyniknúť...
Perfektne zostavenú kyticu piesní uzatvára 13 minútová „Goddess of the Ages“. Skladba, počas ktorej zažijete duševnú katarziu. Hlavne jej druhá časť je neopísateľne krásna. Nedbalé, ledabolo vyzerajúce, no načasované hrabnutia do strún sú z krídelných pozícií podporované splašenými bicími, ktoré práskajú bičom najviac práve vtedy, keď už nevládzete a ženú vás ďalej, aby ste zistili, koľko skutočne vydržíte. Optimistický opar vznášajúci sa nad ústrednou melódiou vám totiž dodáva nové sily aj na pokraji vyčerpania (schválne si to zapnite a zabehnite si svižným tempom aspoň niekoľko sto metrov). Vidina blízkeho cieľa vás ženie ďalej ako k púštnej fatamorgane.
Pozerám, že sme to celé vychválili až do Vallhaly. Keďže ale „nejsme žádní unterwassermanni“, omrkneme aj malé nedostatky. Osobne mi spočiatku dávala zabrať dĺžka skladieb. Najmä pokiaľ ide o 12 minútovú „World Void of Souls“, mohla byť ambientná (a vlastne podstatná) časť opusu zrezaná na dobrú polovicu. Šikovný strihač by občas kapele prospel a celá placka mohla byť v súčte asi o 10 minút kratšia.
Je to už raz tak. Pozornosť iným, hoci rovnako kvalitným veciam venujeme, až keď tie naše zabehnuté hviezdy sklamú, nenaplnia príliš vysoké očakávania. Vtedy sa zjaví nový Mesiáš, ktorý dáva zabudnúť na momentálne rozpačité výkony našich niekdajších idolov, ich blednúceho lesku, zhasínajúcej slávy. V tomto zmysle ma novinka pre mňa doteraz neznámych Sólstafir paralyzovala a donútila ma nemo civieť do prázdna takmer v celej dĺžke diela. Kvartet z mrazivého Islandu nie je žiadnym virtuóznym telesom, no doháňa to emotívnosťou svojich skladieb, náladovo na seba nadväzujúcich, takže výsledkom je dielo, ktorého časti sú navzájom zlepené ako moja babka s ovládačom pri 86. časti telenovely, kde sa už treťou epizódou ťahá „ťažisková“ balkónová scéna. „Köld“ nestačí počúvať, je treba ho vnútorne prežiť, len potom sa dostavia želané stavy duše.
To, čo predvádzajú Sólstafir na novinke, takmer do bodky spĺňa všetko, čo čakám od kvalitnej muziky: je hrubou záplatou na hlboké trhliny duše; maliarom nálad, ktoré sa občas bezúspešne snažíme si vsugerovať, mysliac si, že sa dostaví vnútorná úľava; budičom vašej bujarej fantázie; štartérom a impulzom k nadmernej obrazotvornosti... K maximu mi chýba jediná vec. Poznáte to príjemné mravenčenie po celom tele, ktoré sa vracia opakovane a takmer vždy pri posluchu vašej obľúbenej nahrávky? To sú u mňa špeciálne stavy maximálneho umeleckého povznesenia, vtedy vymeriavam 10 ostrých bičom. Sólstafir ale 9,5 u mňa postačí na priebežný album roka. Kto by to bol povedal na nejaký Reykjavík... Krása!
|
