Nedávny release nového albumu New Yorkskej progresívnej stálice redakčným dubom riadne zatriasol. Do „rozvášneného“ davu som ráčil hodiť horúci zemiak menom Dream Theater, keďže jeho trajektória mala ale značne „bumerangovitý“ tvar, dopadlo to ako to dopadlo a novinke sa venuje človek, ktorý je bohužiaľ tvorbou pred rokom 2000 nezasiahnutý, tak poprosím brať to na vedomie.
Názorový rozptyl poslucháčskej obce je ako vždy u DT značný, čoho príčina ani tak nemusí byť v kvalite samotnej nahrávky, ako skôr v celkovom prístupe k progresívnemu metalu a jeho zmyslu(plnosti) v rámci tvrdej scény, z čoho nám následne vyplúva, že kto chce psa byť, palicu si nájde vždy a vice versa. Nebudeme sa tu klčkovať, či majú 7,5 minútové sóla Petrucciho alebo Rudessa nejaký valný zmysel (keď tak, diskutuje sa tam dole pod článkom) . Za seba môžem povedať, že výpovednú hodnotu to pre mňa malo vždy limitnú k nule, no ich majstrovstvo si užívam, kedykoľvek ho predvádzajú, a to bez ohľadu na jeho (bez)predmetnosť v danom momente.
Toť škrupina á la chrobák do hlavy, zoberme ruský kľúč a poďme k jadru veci. Kto čítal Spark 6/´09, mohol sa dozvedieť, že „muzika bude temná a tvrdá“, čo, ak ste náhodou ešte nemali tú česť, odhodlanie, či apetít novinku okúsiť, berte s rezervou. Pre mňa boli DT v porovnaní s inými škatuľkami vždy temní asi ako stará Škopková v „Slunce, seno...“ a prehlasujem, že inak tomu nie je (aspoň po hudobnej stránke) ani teraz. Pseudo – temný úvod „Nočnej mory hodnej zapamätania“ máva po pár desiatkach sekúnd na rozlúčku a roztáča sa obvyklý kolotoč inštrumentálnych exhibícií striedajúcich sa s tradičnými pesničkovými postupmi.
V zásade celý sextet možno rozdeliť do dvoch skupín. V rádiách hrateľná balada „Wither“ a „The Best of Times“, ktorú Portnoy venoval svojmu otcovi opustivšiemu našu skazenú dimenziu behom natáčania albumu, stavajú viac na „bežných“ postupoch a v ostatných buď dominuje túžba zasa si to raz rozdať so svojimi strunami, klávesmi, či paličkami, alebo sú kombináciou prvej a druhej skupiny. No nie vždy sa darí prechody medzi „hobľovacou“ a pesničkovou fázou prirodzene spájať a niektoré takéto skoky vám naozaj prídu, akoby ste preleteli spomaľovacím retardérom v 60 km/h. Pokiaľ by som mal naopak vyzdvihnúť momenty, kde to sadlo ako zadok na nočník, ťahám z rukáva momenty z druhej polovice „A Rite of Passage“ a predovšetkým záverečnú, takmer 20 minútovú transsibírsku magistrálu „The Count of Tuscany“ ako celok. Technicky zaujímavý začiatok, ktorý vtrhne do víru udalostí, bežný postup sloha – refrén – sloha a vzápätí úžasná rozvláčna gitarová suita, kde Petrucci jednotlivé tóny ťahá na škripec, aby úplné finále dosky obstaral LaBrie, ktorého hlas mi k novým skladbám zatiaľ pasuje snáď najviac zo všetkého, čo som z ich tvorby začul.
Uff! Tak sme to zvládli. 6 skladieb a 75 minút napokon vôbec nebola taká robota, ako som si pôvodne myslel. U mňa nuda nehrozí, moju pozornosť si „Čierne mraky a strieborné linky“ držia po celý čas. Neviem ako budú vnímať novinku tí, ktorí sú u DT pečení – varení od ich úsvitu, no mne celkom chutí a môžem sa pochváliť nejedným vypočutím „nad limit povinného“, teda koľko si môže vyžadovať priemerná recenzia. Myslím, že je čo objavovať a čím sa kochať, i keď určite budete so „spoznávacou“ fázou hotoví oveľa skôr ako minule.
Takže – skutočnosť, či je novinka v rámci celej tvorby vôbec opodstatnená, nechám na povolanejších, za seba vravím áno. Nová doska ma chytila a nemyslím, že by Snovému Divadlu podľa jej kvality – nekvality hrozila derniéra. Moja zvedavosť časom nepopierateľne utrpí, čo mi však zostane určite, bude minimálne príjemné počúvanie a pomerne časté návraty k najvychytenejším pasážam, ktorých tu zasa tak málo nie je. Tak! A bite ma!
|
