Na „Fear of the Dark“ mám pekné spomienky. Napriek tomu, že sa nedá nazvať najlepším, som si k nemu vytvoril vrelý vzťah. Keď si spomeniem, koľko kníh bolo v mojom prípade poznačených týmto zvukovým doprovodom, najskôr zhodou náhod a postupne už cielene, vždy ma zahreje pri srdci a keď prechádzam touto dvanástkou skladieb dnes, vybavia sa mi prakticky kľúčové okamihy každej z tých kníh. Navzdory istým muchám teda nedám na „Fear of the Dark“ dopustiť. Je to minimálne dôsledok toho, že je to album neobvykle atmosférický, po celú hodinku si drží konštantnú náladu a aj preto jednotlivé piesne chutia lepšie pekne pohromade, od prvej do poslednej a myslím, že púšťať si ich tzv. náhodným výberom rozhodne neposkytuje taký zážitok.
Hneď úvod v podobe politickej „Be Quick or Be Dead“ predstavuje jeden z „najzbesilejších“ kúskov z dielne Iron Maiden. Bruce bez okolkov pokračuje v štýle, ktorý rozvinul minule a jeho hlas má tú silu, že spätné väzby vašej susede v pivnici pootvárajú viečka na pohároch a zanechajú spúšť. Za týmto živelným výkonom nezaostáva ani v nasledujúcej skladbe.
Čo však podľa mňa bolo dotiahnuté k dokonalosti, to sú gitarové sóla, ktoré sa bez výnimky, raz kratšie, raz dlhšie, vydarili všade. Pre žiarivý príklad sa ani nemusíme púšťať príliš dovnútra placky, hneď druhá „From Here to Eternity“ ma práve vďaka nim privedie do nirvány kedykoľvek. A vďaka nim nemám problém ani s melodickou 3 – minútovkou „Judas Be My Guide“. Podstatnou technickou novinkou, ktorá odteraz bude vo väčšej či menšej miere sprevádzať Mejdnov furtom furt, sú pokojné, kolísavé akustické predohry typické pre dlhšie kúsky, pričom návrat rozložitejších kompozícii s komplikovanejším jadrom sa dá len uvítať.
Do roboty sa pustil aj Janick Gers, ktorý minule „do hry“ nezasiahol vôbec a tentokrát si to vynahradil podielom na piatich skladbách. Bohužiaľ nemožno o nich prehlásiť, že by boli piliermi albumu. Snáď až na krásnu baladu „Wasting Love“ (taktiež s parádnym melodickým sólom), mne osobne evokujúcu pokojný dusný letný večer kdesi v starovekom Egypte. Jej ústredná melódia má na mňa katarzné účinky. Za piliere naopak považujem vlastne všetky ostatné, od už spomínanej „From Here to Eternity“ cez malebnú a zložito štruktúrovanú „Afraid to Shoot Strangers“, hravú „Childhood´s End“, dramatizujúcu „The Fugitive“ so skvelým Bruceom a samozrejme legendárnu „Fear of the Dark“, záverečný to klinec Pani Nude do rakvy a neodmysliteľnej súčasti každého živého predstavenia Železnej Panny. Teda prakticky všetky Harrisovky. Pán kapelník sa tentoraz predviedol a vo všetkých trackoch, ktoré zosmolil sám, v pravom zmysle slova perlí.
Čo naopak mohlo pokojne zostať v zásuvke, to sú určite deviata „The Apparition“ a jedenásta „Weekend Warrior“. Obe skladby trpia absenciou zaujímavého momentu a predstavujú vyložene pavučiny v kúte miestnosti, ktoré treba vymiesť. Okolo mňa vždy len preleteli bez akéhokoľvek pozitívneho, na druhú stranu však aj vyložene negatívneho efektu. Nevýrazné až beda, poskytujú ideálny priestor pre znudené vyberanie si spod nechtov. Bez povšimnutia u mňa nezostalo, že obe zo seba vyklopili Harris spoločne s novicom Gersom, takže túto dvojku do budúcna nebrať.
„Fear of the Dark“ sa stal tretím albumom, ktorý si našiel cestu až na samý vrchol domáceho rebríčka a táto štatistika odkazuje na v tej dobe zaslúženú popularitu Iron Maiden. Keď si prejdeme texty piesní podrobnejšie, zistíme, že album neobsahuje žiadny príbeh a tým je podobný najmä „Somewhere in Time“ (až na Alexandra, prirodzene), no na rozdiel od minulého albumu je možné vystopovať akúsi jednotiacu linku – strach. Harris sa nechal počuť, že pri skladaní titulnej piesne sa nechal inšpirovať horormi, na ktoré sa rád pozeral. Zaujímavou je tentokrát aj obálka, a to minimálne faktom, že Riggsa jediný raz vystriedal Melvint Grant, ten sa však svojej úlohy zhostil na výbornú a fotografia sa mi vtlačila do pamäti natoľko, že mám u seba „Fear of the Dark“ zavedený ako modrý album.
Nasledovalo pochopiteľne veľké turné a po tom, čo Bruce oznámil odchod z kapely aj živáky „Real Live One“ a „Real Dead One“. Oba som počul raz. Ale bohato to stačilo, aby mi bolo jasné, že sa kvalitatívne a najmä atmosfericky nedajú zrovnávať s legendárnym „Live After Death“. Holt, už asi skôr všetci dumali nad tým, kde zohnať niekoho, kto by bol plnohodnotnou náhradou božského Brucea. Zbytočne...
|
