ROTTING CHRIST mám zaradených do kategórie zoskupení, ktoré to síce u mňa nikdy prehrané nemali, mimovoľne, nezávisle od vôle ich však kdesi v podvedomí ignorujem, maximálne si uvedomujúc, že sú tu a možno raz... veď kto vie...? Aby sa to zmenilo, musel prísť nový album. Pravdu povediac, vysoko nadpriemerný a na celej ploche príjemne prekvapujúci.
Od úvodných sekúnd v spoločnosti kvíliacich gréckych plačiek sa pripravte na nezastavujúci príval kreativity. Zabijácky spodok – drtivé riffy s patričnou voltážou – na ktorý so samozrejmou prirodzenosťou nadväzujú chytľavé melodické gitarové linky, Sakisovo úsečné štekanie a kdesi tam vzadu si pýta svoj vlastný metál aj bezkonkurenčná rytmika. Už tak vyhrotenú situáciu v epicentre rozšantených kompozícii šperkujú etnické motívy vrátane ženských viachlasov a nijako ekvilibristické, skôr účelné sóla, ktoré si však dokonale plnia svoju úlohu – udržať poslucháča vo vytržení aj v momentoch, kde by mu inak veľmi šikovne vymyslené aranže už mohli začať liezť zadným otvorom v ústrety dobrodružstvám, v kanalizácii bezpochyby čakajúcim.
Keď vás po niekoľkých nezriadených, zbesilých exkurziách krížom krážom cez tracklist zanechá prvá vlna nadšenia vypľutých na brehu, váš neudržateľný chtíč si ďalej robí svoju prácu. Hormónu neporučíte, vrátite sa a konečne sa ponoríte pod hladinu. Panečku, ešte len tam je na čo sa pozerať! Keď si totiž „Aealo“ dá dole hoplitskú helmu vyobrazenú na obale, stáva sa tak pestrou kolekciou, že by z toho stratili farbu aj koraly na Maledivách. Pri detailnejšej obhliadke tohto bravúrneho diela (t.j. až vtedy, keď už vami nelomcuje zvrhlá túžba vpáliť tomu rovno plný počet bodov) totiž pobadáte, že hudba Gréckej štvorice má vrstvy. Koľká to radosť z tohto zistenia, najmä keď si vychutnávate ich postupné odkrývanie. V neskorších dobách, keď máte najzásadnejšie momenty albumu vyryté vo vnútornom uchu, je tento fakt korením hry. Je totiž neopísateľne fascinujúcim dobrodružstvom sledovať čo i len jednotlivé stopy, ktoré si pri patričnom sústredení dávate dokopy s tými ostatnými, aby ste si tak de facto trúfalo poskladali svoj vlastný, odlišný pohľad na celkové vyznenie skladby, než aké vám Gréci zrejme chceli ponúknuť.
Zážitok umocňuje na n-tú variabilná rytmika. Pri strhujúcich, neraz prekvapivých prechodoch bicích sa vám nadmerne prekrvuje sebavedomie a keď Themis zapojí strojovo neúnavné kopáky, v spolupráci s prakticky ľubovoľným rafinovane zvoleným riffom je hudobná ejakulácia na svete. Vskutku chytľavé tempo väčšiny skladieb sa mení od jednej k druhej takým spôsobom, že v snahe napratať to do seba všetko hneď teraz budete ignorovať aj varovné signály močového mechúra. Neexistuje, aby nasledujúca položka bola podobná predošlej. Určite jeden z hlavných dôvodov, prečo sa „Aealo“ opočúva len veľmi ťažko.
Novinka ROTTING CHRIST patrí k tým splneným snom, do ktorých recenzovania sa človek nepotrebuje nútiť. Naopak, skôr potrebuje vydržať, aby dokázal dostatočným počtom vypočutí vystihnúť všetko podstatné. Technicky neuveriteľne prepracované kompozície nedoziernou chytľavosťou ústredných motívov dvíhajú z kresla, do ktorého ste sa na začiatku tak naivne posadili predpokladajúc, že v ňom vydržíte až do konca. Prinajhoršom v polovici úvodnej a titulnej „Aealo“ sa vám ale ROTTING CHRIST zasmejú do ksichtu a donútia vaše sedacie svaly kapitulovať. Extraliga melodického extrému a priebežne to najkompaktnejšie a najpohlcujúcejšie, čo sme si zatiaľ v prvom kvartáli tohto roku mohli vypočuť. Čo na to krajania SEPTICFLESH?
|
