"Life is not the opposite of death. Life is eternal."
Občas je príjemné vypočuť si inteligentnú nahrávku postavenú najmä na emóciách. Emóciách, ktoré možno chutia sladkoboľne, ale nie zvratkopudne. ANATHEMA, dnes už nezmar na poli hudobnej alternatívy, si dala riadne načas. Ak nerátame dva roky starú „Hindsight“, ktorá priniesla miesto nových skladieb iba akustické verzie tých známych, na novinku sa čakalo sedem rokov a fanúšik jedného z kedysi kľúčových doomových zoskupení britskej scény musí byť po takom pôste nabudený poriadne. Sklame nová kolekcia jeho očakávania?
Bezpochyby nie. Už úvod v podobe „Thin Air“, jednej z tých svižnejších na albume zaháňa všetky obavy do kúta. Melancholický akustický gitarový motív, do ktorého príjemne vpláva Vincentov intímny prednes je síce, ako zistíme, jadrom piesne a dokáže sa úspešne kolovrátkovať celú dobu, avšak s nádhernou atmosférickou pauzou v prostriedku, ktorá predznamenáva tvrdší koniec (dvojité uvodzovky k slovu tvrdší). Celá pieseň si krásne sadne s výjavom na obale. To ostatne celý album. Druhá „Summernight Horizon“ nasadí prudšie tempo, dôrazné gitary v refréne a hlavne obsahuje krásny klávesový motív, ktorý pieseň dramatizuje. Navyše k Vincentovi sa pridáva Lee Douglas a vysoká počúvateľnosť tohto speváckeho dua vo viacerých skladbách je pre výsledný dojem z albumu jedným zo zásadných faktorov.
Piesne sú celkovo veľmi prístupné, ich jadro ľahko zapamätateľné, nahrávka do istej miery prvoplánová je. Potvrdzujú to najmä „Dreaming Light“ a „Angels Walk Among Us“, kde si podporné vokály strihol Ville Valo. Podľa kritéria, ktoré by sme mohli nazvať obecnou znesiteľnosťou hudobného prejavu pre masy, by sa mohli všetky prebojovať aj do rádia. Napriek tomu väčšina z nich má v sebe niečo, čo 15-ročnému puberťákovi a všetkým klonom Troya Boltona nedovolí nastrkať si ich do iPodu. Možno je to tá čarovná atmosféra, ktorá má zmysel iba, ak si album pustíte ako celok (a to oni neradi). Tie pôvodné cukrlandové predsudky u mňa aj vďaka nej postupne bledli.
A to tým skôr, čím viac nádhernými momentami ma Cavanaghovci zasypávali. Po výdychu v nie tak emotívnej „Dreaming Light“ som opäť zmäkol v dojemnej „Everything“ a hlavne v hovorenej, komornej suite „Presence“ o tom, že smrť nie je opakom života. Po filozoficky ladenej trojminútovke, prichádza jedna zo zásadných kompozícii. „A Simple Mistake“ má dve časti – prvá svojou prevzdušnenosťou zachováva jednoliatu náladu celku, v polovici sa však krásne zlomí, jemne zdramatizuje a na búrlivejších a naliehavejších vlnách pláva v ústrety ambientnému záveru, odohrávajúcemu sa na prahu počuteľnosti.
Nemám takmer žiadne empirické skúsenosti s predošlými nahrávkami (pod vplyvom skvelej novinky na ne určite príde), hodil som sa do vody a bez nejakých hlbších súvislostí tu iba opisujem dojmy z aktuálneho disku s mimochodom krásnym bookletom, ale moja prvá zrážka s ANATHEMOU dopadá skvele. Neviem nakoľko sa Briti opakujú, koľký raz vykrádajú sami seba alebo sa okato inšpirujú niekým iným. Priznávam, že občas na tom nezáleží. Nahrávka je to nádherná. Nasýtený roztok typicky ostrovnej melanchólie, ktorá ale pravým metalheads nič dobré neprinesie. Pri novej ANATHEME si po vzore romantických trhákov možno skôr užijete nejeden letný západ slnka. Gýč ako bič? No a čo?!
|
