Kríženie hudobných žánrov je dnes veľmi populárna vec, dovolím si tvrdiť, že v tvrdej muzike pre uplynulú dekádu dokonca typická. Dôvodom môže byť nejaký všeobecný kolektívny názor o vyčerpanosti pôvodných subžánrov, alebo je za tým všetkým jednoducho iba chuť experimentovať, prípadne len snaha pôsobiť zaujímavo. Čo z toho je naozaj pravda, to by sme sa pri jednotlivých kapelách asi nedopátrali nikdy, no ale čudujme sa, keď tento spôsob tvorenia hudby priniesol doslova mraky nových možností v kompozičných postupoch a čo je hlavné, vo výsledku aj nezanedbateľné percento naozaj skvelých nahrávok. Novinka internacionálneho (nie práve najznámejšieho) projektu LANTLÔS (v hornonemčine niečo v zmysle „bez domova“ - Herbst, hlavný mozog telesa, sa vraj nikde necíti byť doma) sa ku skvostom, ktoré dráždia ušné bubienky fajnšmekrov, bezpochyby môže zaradiť.
LANTLÔS, v centrále ktorého momentálne vejú nemecká a francúzska vlajka, prichádza s druhou štúdiovkou. Jej komponovanie mal na starosti výhradne Herbst, keďže parťáci mu po vydaní debutového, o poznanie agresívnejšieho eponymného kúsku zdrhli. Ako hosťa si prizval Neigeho (AMESOEURS, ALCEST, PESTE NOIRE), ktorý sa zhostil vokálnej stránky a napokon ako plnohodnotný člen už v kapele ostáva, čo je určite prísľubom svetlých chvíľok zajtrajších. Dianie na disku sa sústredí okolo pojmov black metal a post-rock. Kto občas na niektorú moju recenziu klikne, vie, že tieto dve zdanlivo nekompatibilné škatule sú (okrem toho, že v kurze) v skutočnosti veľmi dobre prepojiteľné a výsledný efekt vie pôsobiť prirodzene a homogénne.
Vám ostatným vypláchne uši hneď úvodná „Minusmensch“. Kľúčový pojem, vďaka ktorému si potrebujete obsah šestky skvele vyvážených piesní stále opakovať, je ich náladovosť. Niekomu to vyhovovať nemusí, pretože sa rád nechá prostredníctvom muziky obaliť ľubovoľnou jednoliatou náladou, mňa však široké spektrum emócií, ktoré táto vlastnosť muzike LANTLÔS prináša (a najmä teda ich striedanie) privádza do varu a je zdrojom všetkých pozitívnych pocitov z hudby. Skladbu uvedie po technickej stránke síce obyčajné, no nezvyčajne zafarbené hrabnutie do strún s dlhou rezonanciou. Infantilná hra s činelmi brnká na nervy a následné osamelo pôsobiace zadumané tóny gitary citlivou gradáciou nijako zložitého motívu privedú skladbu k ostrejšiemu jadru - prebudia sa kopáky, Neigeho expresívne zvuky vyludzujúce hrdlo, všetko opečiatkované charakteristicky post-rockovou melodikou šiestich strún.
V polovici hurhaj utíchne, aby sa o chvíľku o slovo znova prihlásil Neige so svojím možno trocha kŕčovitým, dramaticky afektovaným havraním škrekom (v ďalších skladbách sa len zlepšuje) a o masívnych, no stále post-rockovo melodických riffoch spolu s výbornou rytmikou by mohla byť oslavná reč neustále.
Ak mám vypichnúť jedinú vec, ktorá je tu natoľko zaujímavá a zároveň charakterizuje album, bol by to spôsob vyjadrovania spomenutých nálad. Deje sa tak v dvoch rovinách. Navonok najmä obmenou skladieb rýchlejších, ktoré na to idú viac od podlahy a pomalších, štruktúrovanejších, čo navyše zabezpečuje nahrávke potrebnú dynamiku. Keď sa potom pozrieme pod kapotu, počujeme sugestívne post-rockové melódie, často však hrané black metalovými gitarami. Poviete si, že Kolumbus zase objavil Indiu (alebo čo), ale dokázať tak surovým výrazivom, aké je pre čierny kov typické, vyjadriť éterickosť a zasnenosť takejto hudby určite nie je samozrejmosťou. Naopak, je to dôvod, prečo sa „.neon“ zrejme na konci roka ocitne vysoko. Špeciálne česť potom záverečnej titulnej masívnej plnotučnej riffovej hradbe, lámajúcej sa v polovici do psychedelického, dramaticky sa vzďaľujúceho záveru.
Herbst nehodlá stáť na mieste a čvachtať sa pohodlne v tom istom rybníčku. Už teraz v rozhovoroch ohlasuje, že nasledovník sa má od aktuálneho opusu výrazne líšiť, zvedavosť bude teda na mieste. Zatiaľ sa dáva na známosť asi toľko, že „.neon“ je atmosférická, podmanivá, surrealisticky zasnená 40-minútovka, čo podporuje aj fantastický obal Fursyho Teyssiera (LES DISCRETS) a je ďalším dôkazom, že všetko, čoho sa dotkne Neige, smrdí vysokým nadpriemerom. Ďalší šampus, prosím!
|
