Prísť na trh s kvalitným materiálom, ktorý bude dôstojne stáť po boku predchádzajúceho zárezu, nie je nič jednoduché. Z dnešného pohľadu oceňujem, že si Mejdni uvedomili, že je to skôr nemožné a miesto chytania holuba na streche a sileného hľadania a napodobovania atmosféry "Siedmeho Syna" na to išli inak. Načechraný, syntetizátormi ovplyvnený bombastický zvuk minulých dvoch albumov už Harrisovi zrejme liezol krkom, a tak je ďalší album Iron Maiden zvukovo opäť živočíšnejší, dôraznejší, skrátka a dobre metalovejší. Domáci trh to rozhodne nemrzelo, pretože platňa sa v tamojšom rebríčku šplhá na krásne druhé miesto.
Po dlhšej dobe sa nám však začína trhať úspešná zohratá zostava, keďže kapelu opúšťa Adrian Smith. Znamená to síce na istý čas rozpad tvorivej dvojky Smith/Dickinson, čo nejeden fanúšik berie skôr optimisticky, no isté odkazy v podobe nápadov v skladbe „Hooks in You“ ešte Adrian stihol zanechať. Mimochodom, ide o skladbu veľmi vydarenú, parádne Smithovo dědictví aj s kurvahošigutntágem a len tak mimochodom si ako výborný dovolím označiť takmer celý album. A teraz treba zrejme utekať pred náletom hnilých paradajok... Viem, že prvé dielo, ktoré sa mohlo počúvať aj vo východnom Berlíne, nie je všeobecne považované za konkurencieschopné tomu najlepšiemu z ich tvorby. Ja som však s ním nikdy nemal problém. Bruce prechádza od prevažne čistého spevu k nepriateľsky ladenému vrieskaniu, gitary vypĺňajú oveľa viac priestoru, sú agresívnejšie a najpodstatnejším faktom je to, že skladby majú pesničkovejší charakter a boli skrátené na mainstreamových 4-5 minút, čo veľmi pomáha ich dynamike.
Nijakú kompozíciu nepreskakujem, snáď občas sa mi prieči druhá „Holy Smoke“ o tzv. televíznych kazateľoch a ich klamstvách, kvôli priblblej veselej melódii, ktorá po vynikajúcej „Tailgunner“ jednoducho nie je na mieste. Ostatný obsah sa mi vždy videl dostatočne zaujímavý na to, aby som si album pustil. Už od úvodného riffu v „Tailgunner“, ku ktorému sa pridá kapelníkova basa je jasné, že Iron Maiden nestrácajú na sile. Keď to po pár sekundách rozbalí aj nová posila z Bruceovej vlastnej kapely, Janick Gers, len sa spokojne zahniezdim v gauči a spomínam, ako ma jedna z prvých skladieb, ktoré som od nich počul, kedysi dostala. Energia prvej minúty platne je nákazlivá a čo je dôležitejšie, hneď mi spraví náladu. Textovo sa podobá nesmrteľnej „Aces High“, vo väčšine kompozícií na tejto platni však Iron Maiden rieša najmä politické hry. Za vrchol považujem štvrtú „Public Enema Number One“:
A milion network slaves
In an advertising new age
I don´t need a crystal ball to sell ya
Your children have more brains
Than your drug infested remains
California dreaming as the earth dies screaming
I keď zrejme opäť pôjdem proti názoru mnohých, hudobná stránka je nemenej pôsobivá. Silne melodický základ pripomínajúci časy „Somewhere in Time“, famózny Bruce, ktorý svoj naštvaný vreskot vystupňoval až k nádhernému momentu v prvých dvoch riadkoch citátu (najmä slová „slaves“ a „new age“), parádne sólo v prostriedku a tradične skvelý Nicko len dotvára pocit nepríjemného ovzdušia.
Ďalším výborným kúskom je „Run Silent, Run Deep“, ktorá znova pripomína hrôzy 2. svetovej vojny, tentoraz však klaustrofóbne v tichomorských ponorkách. Nezaostáva ani dramatická „The Assassin“ s úspornejšími gitarami a hororovo ladenú „Bring Your Daughter... To the Slaughter“ len vítam. Dickinsonovo sadistické odriekanie textu prekladané dozvukmi štipľavých gitár, síce s možno trochu primitívnym refrénom, avšak o to lepšou medzihrou v prostriedku. Záver patrí patriotistickej „Mother Russia“ ako reakcii na pád komunizmu („...Can you be happy, now your people are free“). S nadsázkou ju môžeme považovať za najepickejšiu skladbu na albume, najmä vďaka syntetizátorom, ktoré Harrisa ešte tak celkom nepustili. Kapelník si tentokrát pripísal na svoj účet štyri skladby, ktoré sú všetky z kategórie vydarených a novým partnerom sa mu stáva Bruce, i keď v spomínanej „Holy Smoke“ by som rozhodne pracovné seansy tejto dvojice nevidel ako prínosné.
Iron Maiden vytvorili po hudobnej stránke snáď najprístupnejšiu kolekciu. Keď sa budeme rýpať v textoch, zdá sa to byť aj logické, pretože namiesto hľadania samého seba ( „Somewhere in Time“), či fantasy príbehov („Seventh Son...“) majú tentoraz texty významnejší dopad, chcú osloviť celú spoločnosť, lebo „V Mestách, na uliciach, cítiť napätie; vzbury po celom svete; politici hrajú špinavé hry a snažia sa zachrániť si krk..“ No a aby sme sa začali rýpať v texoch, najprv musí zaujať hudba a davy zaujímala vždy tá prístupnejšia. Tak to vidím ja a som zvedavý na diskusiu, tentokrát možno poznačenú obsahom spomínaných letiacich paradajok.
|
