Napriek nepopierateľnej kvalite predchádzajúcej nahrávky a rovnako tak patričnej reklamnej masáži sa táto nepredávala podľa očakávaní vydavateľstva a po troch rokoch bolo sakra niečo treba s týmto zrejme nečakaným stavom vecí robiť. No a práve „Virtual XI“ viac ako ktorákoľvek iná nahrávka Iron Maiden dokazuje, že sa ľahšie povie a ťažšie urobí. Nie sú mi známe vtedajšie pomery v kapele, či už vzťahy medzi jednotlivými členmi alebo Iron Maiden versus EMI, keď si však zrátame, že z ôsmich skladieb štyri úplne sám napísal Harris a do ďalších troch sa privtieral (na pokoji nechal len záverečnú „Como Estais Amigos“), ja osobne z toho dedukujem len toľko, že ostatným v tejto situácii príliš neveril a pri rezolútnej požiadavke EMI vydať v dohľadnej dobe nový album to ako muž činu berie (najmä) do vlastných rúk.
Na tom by nemuselo byť nič zlé, obzvlášť vzhľadom na skvelú formu z predchádzajúcich dvoch albumov, kde skladateľsky exceloval. Pri komponovaní novinky však forma začala odchádzať ta tam. Bohužiaľ, neraz aj obsah. Neviem si vysvetliť ako sa na riadnu verziu albumu dostali dve zlátaniny: 10 minútový kolovrátok „The Angel and the Gambler“, ktorý by s obšírnejším textovým základom mohol ešte vyznieť relatívne na slušnej úrovni, krásne sólo v jeho strede však tak dlhú kompozíciu prostú riadneho ústredného motívu, ktorý by stál za to, nespasí.
Ešte horšie dopadá prípad „Don´t Look to the Eyes of a Stranger“. Ten sa dá aspoň v prvých troch minútach kvalitatívne prirovnávať k vyššie pitvanému Gamblerovi. V oboch prípadoch si však Harris pomáha záplatou klamlivou a nevkusnou – pomalé, (ale skutočne veľmi) veľmi pomalé stupňovanie refrénovej časti, ktoré po prvé – k ničomu nevedie a ktoré po druhé - ak máte celkom dobrú náladu, vyznieva vtipne, no a ak ju nemáte... tak také slová sa sem nepíšu... Nestáva sa mi to. U tejto kapely rozhodne nie, vždy to dokázali uhrať aspoň do takej miery, aby ste vydržali do konca piesne, no tu ma sily zo zrejmých dôvodov opúšťajú.
Aby sme to zasa neprehnali, „Virtual XI“ obsahuje aj vydarené skladby. U štvorky „The Clansman“ znova nadobúdam pocit, že počúvam Iron Maiden a nemusím sa opakovane pozerať na obal, aby som sa v tom utvrdil. Táto 9 minútovka je jedinou položkou, ktorá tu skutočne stojí za hriech a ktorá je pravou mejdnovskou perlou. Veľmi poteší ešte netradične ladená „Como Estais Amigos“, ktorá Blazeovi sadla asi najlepšie a je preňho ideálna, keďže sa celý čas nikam neponáhľa a úvod v podobe svižnej „Futureal“, kde však Blaze už naozaj pod tým tónom je a jeho zúfalá snaha povyraziť si na vyššiu oktávu sa nepočúva príjemne. Zvyšný materiál možno potom charakterizovať ako „typickí Mejdni“, avšak s doložkou „neurazí – nenadchne“.
„Virtual XI“ vyznieva ako album vydaný z povinnosti, pretože prestoje boli menšie ako kedykoľvek predtým (v tom síce kapela dnes pokračuje, ale aspoň to stojí za to) a trh bol hladný. Žiaľ, dopadlo to neslávne a skutočnostiam, že je „Virtual XI“ dodnes najhoršie predávaný kúsok a následnému odchodu Blazea z Iron Maiden nemáme dôvod sa čudovať. Železná Panna sa minule vybrala trošku inou cestou, pokiaľ však vtedy dobre vedela, kam tým mieri, druhý pokus na dlhé minúty stráca pevnú pôdu pod nohami a určite nezafunguje ani terapia zvýšeného počtu vypočutí s tým, že „ono už sa to poddá...“ Nepoddá!
|
