Grave Digger majú nový album. Tu by recenzia v podstate mohla končiť. Ak nemáte čas čítať to celé, bez váhania mrknite na hodnotenie a spokojne zavrite stránku. O nič neprídete. No a my, ktorí pár minút máme, sa na to pozrieme bližšie.
Zmena labelu i nová krv v zostave – Thilo Hermann. Zdá sa, že Boltendahl do svojej krypty sťahuje ďalšieho vynikajúceho power metalového gitaristu, ten sa však u neho ohrial iba chvíľku a jeho pôsobenie v skupine sa po jeho nedávnom odchode dá nazvať „žoldnierske.“ Čo je to však kapele platné, keď sa všetky individuality, ktoré by ich muziku mohli robiť zaujímavou, musia zošíkovať do jednej lajny a vytŕčanie z davu sa trestá. Obmena zostavy bohužiaľ so sebou neprináša obmenu výrazu, ktorá je zúfalo potrebná už niekoľko rokov. Zdá sa, že skôr sa nebo zrúti, ako by sa mali Grave Digger čo len mierne vykoľajiť. Nebolo by to na škodu veci.
Nech je ako chce, skrátenie stopáže oproti minulosti na približne dve tretiny dĺžky je určite pozitívom už len preto, že kolovrátok sa tiež lepšie počúva 41 minút ako vyše hodiny. I keď, až tak zle to tentoraz s Nemcami nevyzerá. Oproti „Liberty or Death“ sú skladby o chlp (ale o druhý už nie) nápaditejšie, ak sa to tak vôbec dnes ešte dá nazvať. Grave Digger jednoducho pred vás stavajú iba ďalšiu porciu typického drevného heavíku, nič viac.
Intro je príjemné, má akú - takú schopnosť naladiť poslucháča. Následný prechod do titulnej „Ballads of a Hangman“ a typické hrobárske riffy presvedčia, že sa oproti minulosti nič nezmenilo. Trojka „Hell of Disillusion“ začína zaujímavo, vzápätí skladbu pochová primitívny refrén, aby hneď na to akcie trochu zdvihla medzihra s pekným sólom. Podobne sa dá popísať aj štvorka „Sorrow of the Dead.“ Takto by sme mohli prejsť všetkými skladbami a zistíme, že žiadna nie je dokonalá, ale ani vyslovene katastrofálna. Myslím že sú to hlavne dobre zvládnuté gitarové sóla, vďaka ktorým mi aktuálni Grave Digger neprídu vyslovene otravní. Spomenúť sa hádam ešte patrí baladu „Lonely the Innocence Dies,“ ktorá je asi jediná na prvý pohľad rozpoznateľná od tých ostatných. Príjemné oživenie. Ak sa to tak dá nazvať, vrcholom je deviata „Funeral for a Fallen Angel. Jediná, ktorá sa mi páči úplne celá bez výhrad. Dýchajú z nej staršie doby, keď ešte krompáče ťali do živého.
U „Hrobárov“ teda nič nové pod lopatou. Ostatne, kto ešte čakal niečo iné, mal by sa dať vyšetriť. Minimálne od „Poslednej večere“ nedokážu Grave Digger prísť s ničím, čo by ich vrátilo na úroveň trojice albumov z prelomu tisícročí, počnúc „Križiakmi“ a eponymným diskom končiac. Tieto kusy mám (snáď nielen) ja v ušiach často a ich kúzlo neopadá ani dlhými rokmi. Ale porovnávať „Obesencove Balady“ s vyššie spomenutými (zrejme už navždy) vrcholmi Hrobárovej kariéry by bolo podľa mňa rúhaním. Pokiaľ však hľadáte niečo, na čom by ste neznalému kamarátovi ukázali „Tak toto je heavy / power metal,“ stále je to vhodná voľba.
Aj tentoraz teda na obdobie dažďov čakáme zbytočne a savana je čoraz viac podobná polopúšti, kde síce nejaký ten výhonok prežíva, ale po súvislej vegetácií ani chýru (resp. skôr slychu). Nezaprší a nezaprší...
|
