„Večné kráľovstvo“ je na sklonku roka minulého mojím prvým kontaktom so švédskou formáciou Cult of Luna, akýmsi európskym bratom velikánov NEUROSIS. Rád hovorím, že príjemným a možno predpokladať, že z tejto našej zrážky do budúcnosti niečo ostane.
Hneď úvodné sekundy vedia vtiahnuť do deja a celá úvodná a na nosné motívy pomerne rozmanitá skladba „Owlwood“ vás nepustí z pasce, v ktorej ostatne zotrváte radi. Úprimne, keď som prvý raz začul priškrtený rev speváka, ktorý ako keby „hádzal šabľu,“ nemohol som sa nezasmiať. Kým však začala dvojka „Eternal Kingdom,“ ráčil som sa dosmiať a prekvapivo si postupne uvedomoval, ako do muziky tento typ vokálu pasuje. Titulná skladba je rovnako „chutná“ ako predchádzajúca a o nič chudobnejšia na skvelé nápady.
Vrcholným „eposom“ sa však stáva takmer dvanásťminútová náladovka „Ghost Trail.“ Vlažný začiatok, kedy sa plne naložený vlak len neochotne rozbieha. Majúc pred sebou viac ako desať minút trasy za horizont, strojvodca nepreceňuje sily rušňa a ten si spokojne bafká, prichádza rovinka, pocity nekonečnej pohody – celá súprava sa rovnomerne priamočiaro sunie vpred v ústrety poludňajšiemu páliacemu slnku. Zrazu surové bicie oznamujú sekvenciu striedavých zákrut, echo doznievajúcich úderov odkazuje k ďalšej zákrute a nabáda k ostražitosti, aby vzápätí koľaj opäť nadobudla priamy tvar a lokomotíva fičí ďalej skrz malebnú pahorkatinu a nekonečné lúky v sprievode decentného ševelenia a akoby mimovoľného, nedbalého hladenia strún. A tu prichádza ťažká chvíľa. Na moment sa až zdá, že sa súprava zastaví úplne, rušeň však ukáže svoju silu a s mohutným zastonaním potiahne kolos do kopca, hoci jednotlivé spoje majú robotu udržať plechy pohromade. Nekonečné kúdoly dymu sa valia z komína v rytme nemilosrdných úderov bicích, keď prvé kolesá dosiahnú vrchol a začína najprv takmer nepatrný, potom čoraz rýchlejší zostup. Keď už sa vlak zdá byť takmer nezvládnuteľným, je náhle všetkému koniec. Chýba tu však veľkolepé BUM! ako z akčného filmu a záver osudu niekoľkých desiatok plne naložených vagónov sa nám tak stráca v hmle. Ticho, ktoré lieči... ...struna sem, struna tam. Dopravný armagedon uprostred polí. Citlivo brnkaná medzihra„The Lure (Interlude)“ je hudobným sprievodom pre privolanú železničnú políciu, ktorá nevie pochopiť, tak ako my, čo sa vlastne udialo.
Do týchto okamihov je „Eternal Kingdom“ hodný absolutória. Treba ale objektívne priznať, že stred albumu je vlažný. Piata „Mire Deep“ je spolovice vypchávkovou skladbou. Na tú dáva zabudnúť nasledujúca „The Great Migration,“ po celý čas napätá pieseň, ktorá vynikajúco zahustí atmosféru. Obavy z budúcnosti – to sú myšlienky, ktoré vám Cult of Luna preháňajú hlavou. A ďalšie prelúdium, nemastné – neslané „Osterbotten.“ Čo chcel básnik týmto povedať, zostáva mi zrejme skryté pod nepriehľadným závojom nepochopenia.
Ultrapomalá „Curse,“ ťahajúca sa ako syr v polievke, sa zdá byť personifikáciou hospodského „štamgasta“, ktorý nad ránom po záverečnej opúšťa svoje „pracovisko“. Aj spevákov rev už začína znieť akosi unavene. Deviata „Ugin", čoby posledné prelúdium je najväčšia a najzaujímavejšia zvláštnosť na albume, evokuje mi staručké westerny s mladým Clintom Eastwoodom. Atmosféra ako pred záverečným pištoľníckym súbojom na ulici, ktorým má vyvrcholiť do týchto chvíľ dobrý film. No a záver sa nám opäť vydaril – „Following Betullas“ sa zdá byť akýmsi sumárom všetkého, čo sa odohralo doteraz, zároveň však akoby Švédi už vyťahovali rezervu...
Po technickej stránke je potom zaujímavý najmä fakt, že keď sa tlačí v noisových pasážach na pílu, tieto znejú v porovnaní s takými NEUROSIS uhladenejšie a ich úlohou nie je vás v zásade položiť na lopatky. Zvuk nie je taký živelný a surový, čo mi v konečnom dôsledku vyhovuje. Novinka severskej formácie ma do veľkej miery opantala vďaka častým stretom zvukomalebných a metalových pasáží a ich do veľkej miery prirodzeným preplietaním.
Masívna, valivá, no nezastaviteľná mašinéria. Pomaly, ale isto. CULT OF LUNA v roku 2008.
|
