Keď Morten Veland opustil rady Tristanie a založil Sireniu, mal v hlave nápadov dosť na to, aby prvé „deti jeho umeleckej fantázie“ dokázali konkurovať mojej nórskej gotickej modle. Ako však roky plynuli, chrbtica sa ohla, vlas zošedivel, výkaly skašoviteli a funkčná degradácia telesnej schránky, typická pre proces starnutia, zdá sa, postihuje aj tú časť tela pána kapelníka, ktorá obvykle sedí na krku. Neviem, kde sedela vtedy, keď sa album nahrával, ale zrejme nebolo všetko s kostolným (ani iným) poriadkom.
Pokiaľ si totiž Morten namýšľa, že mu budem hltať aj s navijákom takéto braky, po invenčnej stránke hodné tak maximálne začínajúcej garážovky u dedka v kôlni na drevo, tak stúpil vedľa. Pri už bohviekoľkom posluchu „The 13th Floor“ (mimochodom, originálne je dať na obal bledú slečnu v šatách zostupujúcu na 13. poschodie – to dalo roboty) neveriaco krútim hlavou. Tak pre toto ja počúvam metalovú muziku? A vôbec mi teraz nejde o absenciu akejkoľvek agresivity, ide o obsah, ktorý je touto nenásilnou formou podávaný.
Ten sa totiž v tých lepších prípadoch dá označiť za nevábny a jednoducho nudný. V hre na gitaru nevidím nič zvláštne, nič nové, čo by mi šepkalo: „Pusti si to znova, toto bol vynikajúci nápad.“ Navyše momenty, kedy riffy inak sterilných šesťstruniek aspoň trocha štípu, sú dôsledkom tentokrát obzvlášť pokafraného mixu potláčané do úzadia – v tomto smere mi nová Sirenia pripomína väčšinu tvorby Fínov HIM. Nutno podotknúť, že tieto dve vady (niekomu to ale môže, naopak, vyhovovať) sú v tom, čo sa dnes odvažuje vravieť si „gothic metal,“ bohužiaľ už úplne bežné a nemožno sa tomu čudovať, či padať z toho na zadok.
Veland ale zo mňa v skutočnosti robí blázna niekde inde. Áno, ide o naše krásne zbory, bez ktorých by valná tvorba Sirenie asi nevznikla. Zbory tu totiž, akokoľvek veľkolepé a musím povedať, že občas aj podarené („The Mind Maelstrom“), neplnia funkciu vkusného doplnku. Nie, vážení, už po dvoch – troch vypočutiach si aj sami ľahko všimnete, že zbory nastupujú práve tam, kde zatlačené gitary, fádne bicie a ani Ailyn, nová akvizícia za mikrofónom, nemajú čo ponúknuť. Nástroje nevedia, kde (a na čo) nadviazať a zbory tu majú svojou okázalou veľkoleposťou prehlušiť tieto hluché momenty. Nutno dodať, že záplata je takmer vždy malá a diera je väčšia práve o toľko, aby sa dala ľahko rozpoznať lacná gýčovitosť týchto momentov.
Osobitný odsek musím venovať už spomenutému novému prírastku za mikrofónom. Slečna, ktorá si hovorí Ailyn, víťazka španielskej verzie X Factoru, je už štvrtou speváčkou Sirenie. Už len vzhľadom na to, že skupina práve vypustila svoj štvrtý album, je tento fakt určite povšimnutia hodný. Výber Ailyn však do istej miery bol „logickým“ krokom. Nedá sa prehliadnuť ako kvalita speváčok v Sirenii postupne degraduje. Ailyn je podľa mňa posledným klincom do rakvy a hlbšie sa už klesnúť nedalo. Pustite si, prosím, začiatok trojky „The Mind Maelstrom“ a snáď mi dáte za pravdu. Jedinou úlohou Ailyn zrejme bude hájiť pozíciu „tej peknej v popredí“ a „tej, ktorá predáva hudbu.“ Technicky totiž podľa mňa ide o ten najväčší ekrazit, aký Morten kedy zohnal (radšej nechcem počuť tie ostatné, čo boli na konkurze).
Aby som iba nehanil, spomeniem pár dobrých momentov. Úvodná „The Path to Decay“ je ešte v poriadku, nie je vtieravá,resp. tak nevyznieva skôr preto, že je prvá a nezdá sa vám to monotónne. Aj spev je výborný. Tretia „The Mind Maelstrom“ je jedinou skladbou, v ktorej sa vskutku podarily zbory – nádhera. Napokon ešte zaujmú refrény v piatej „Beyond Life´s Scenery“ a záverečnej „Sirens of a Seven Seas.“ Všetko? Veruže všetko. Uznáte, že je to sakra málo na celých 42 minút. Pri najlepšej vôli hodnotiť celok ako tak kladne vám vyjde, že sa to celé v podstate príjemne počúva, ale ďakujem pekne, keď chcem niečo „príjemné na počúvanie,“ tak si pustím Beatles. V mojich očiach má byť tvrdá muzika trocha o niečom inom...
Tak sa mi zdá, že Morten to pretaktizoval a vďaka svojim zborom, doteraz jeho najväčšiemu esu, paradoxne padol na hubu. A zubov si vylámal hneď niekoľko. Tak teda zaspomínam, slzu vyroním nad časmi „At Sixes and Sevens,“ kde sa zrejme z veľkej časti vyčerpal potenciál kapely a v súvislosti so Sireniou upieram zrak do minulosti. Radím vám to isté.
|
