Na tomto mieste ste podľa prvotného konceptu pôvodne mali čítať čosi o najnudnejšom albume MDB. Ono to ale nie je také jednoduché a zachmúrení Briti mi každým ďalším zárezom dávajú zabrať viac a viac. Tentoraz som tuho zápasil sám so sebou, aby som sa donútil k opakovanému vypočutiu. Síl nebolo nazvyš. No keďže „okurky od pana profesora z Dolan nemůžou bejt kyselý,“ v ústrety novým elégiám ma hnala myšlienka, že sú to jednoducho noví „Bridi.“
Avizovaný návrat huslí sa naozaj uskutočnil a ako zrejme najväčší ťahák pre väčšinu fanúšikov bude patrične rozpitvaný. Stradivárky so slákom odpočívali na povale vyše 10 rokov a bol už veru najvyšší čas, aby znova doplnili zbierku nástrojov v panoptiku Umierajúcej Nevesty. Poslucháčovi najprv veľmi pomáhajú ako prvotné a najlepšie viditeľné záchytné body, neskôr, keď sa vám „For Lies I Sire“ rozlezie do všetkých zákutí hemisfér, je slák ladne sa kĺžuci po 4 strunách doslova zdrojom duševných orgazmov pre nás, večných a nenapraviteľných melancholikov. Po niekoľkých zmenách názoru definitívne hodnotím tento comeback ako vyložene prínosný. Čarovná klasika si svoje miesto našla, o tom niet pochýb. Keď v siedmej „Santuario di Sangue“ ranný hmlistý opar pretne unavene sa šmýkajúci slák v pozadí s erdžaním koňa a vystrašeným ženským dychčaním, to je moment, kedy padáte do kolien. A nie je jediný.
Husle však minimálne zatienili, ak úplne nezmazali dramatizujúce účinky basy, ktoré na posledných dvoch albumoch dodávali skladbám napätie a preberali z letargie (The Scarlet Garden, L´amour Detruit), na aktuálnej nahrávke však tieto momenty išli takmer úplne prdět do kytek (famózny český výraz). Ozveny jej nedávnej slávy znejú v počiatkoch titulnej „The Lies I Sire,“ no vzhľadom na umiestnenie na štartovaciu čiaru skladby sa stráca práve to kúzlo nečakaného, najviac viditeľné v spomenutých dvoch starších kusoch.
Za zmienku stojí štvorka „Bring Me Victory.“ Kratučká, štvorminútová elégia plačúcich husličiek, o kus rýchlejšia ako zvyšok albumu. Svižnejšie tempo je príjemným a myslím, že aj vítaným osviežením, pretože naťahovanie žuvačky musí čoskoro omrzieť. Do štandardných koľají nás rýchlo vracia „Echoes from a Hollow Soul,“ kde zasa party, ktoré by mali patriť husliam, prekvapivo preberajú baladicky znejúce gitary. Sarah Stanton sa zasa výraznejšie presadí na „Shadowhaunt,“ kde jej mohutné, agresívne organové plochy dramatizujú inak nie príliš výraznú skladbu. Druhý krát opäť zrýchlime s „A chapter in Loathing.“ Nehľadiac na to, že prvé okamihy sú jasnou kopírkou posledných sekúnd minulého albumu, sa od ostatných výrazne líši masívnymi gitarovými stenami až death metalovo podladených šesťstruniek a i keď som mal pôvodne jasno v tom, že reťaz sa trhá práve tu, teraz som na pochybách a Aaronov výnimočne tasený chraplák sa mi, naopak, začal zažierať pod kožu.
Spávať mi ale nedá najmä záverečná „Death Triumphant,“ ktorá je jedinou naozaj geniálnou skladbou na novinke (až na „moje obľúbené“ záverečné ticho). Husličkové pasáže ma dostávajú do kolien a kúzlia rovnako pôsobivé elégie ako naposledy na Bohoch Slnka. Riffy sú dramatické a basa (konečne basa) to celé klincuje. Jediná skladba, ktorá ma ničí tak ako v minulosti "She is the Dark," či "The Raven and the Rose."
Ako celok mi novinka oproti minulým kotúčom príde akási bezbariérovitá. Bez problémov sa dokážete prepočúvať až na koniec, a to bez toho, aby ste v polovici dostali nutkanie hodiť to celé veveričkám. Toto nehrozí. Naopak, veľmi reálne hrozí, že na prvý, druhý, ba ani tretí krát vám v hlave neostane jediná nota. Jedným uchom dnu a druhým von. Zúfalo budete hľadať pasáž, ktorá stála za to. Napokon ich nájdete dosť, ale tak ako v minulých dvoch prípadoch to sakramentsky dlho potrvá (a to som si myslel, že v tomto smere už to po Línii Nesmrteľných Kráľov horšie byť nemôže – ale MDB opäť „prekvapujú“).
A teraz to nejakým rozumným rezultátom spečatiť. Hodnotenie, ktoré vidíte, je odrazom mojich momentálnych dojmov z novinky – najmä rozpačitých, pripomína mi trojdňový chlieb. Stále je to chlieb, stále vás zasýti, ale čerstvý chutí inak. Tu Nevesta oblečie krásne šaty, ebenovo čierne vlasy rozpustí a rozkladá vám zdravý úsudok prirodzene sa vpíjajúcim okúzľujúcim pohľadom smaragdovo zelenkavých očí, vzďaľujúcich sa na večnosť, aby hneď vyzerala, ako po leukémii a o 20 rokov staršia. MDB ale nedávajú nič zadarmo a cítim, že nahrávka rastie v ušiach ako Babylonská veža, teda nevylučujem, že názor ešte smerom hore zmením, opačne už snáď nie. Zatiaľ opatrných 7. A to najmä vďaka spomínanej „Death Triumphant.“ Vzhľadom na to, že po prvom kontakte so mnou bola Nevesta zrelá na dva metráky zeminy, je to úspech.
|
