Rukavica hodená doomovým legendám (?)
Autor recenzie má vážne existenčné problémy psychického rázu, má sklony k maniodepresii a pri pohľade na to krásne počasie vonku má nutkanie zvracať. Toto je totiž v horizonte niekoľkých dní, druhá doomová nahrávka, ktorú točí do zblbnutia. Zrejme za tým účelom, aby sa toho nemusel dopustiť chudák čitateľ. V tomto prípade ale pocity, ktoré vyústia do chlipných pohľadov na žinku visiacu na spráchnivenom tráme, nebudú určite výsledkom smrteľnej nudy. Naopak, niektoré momenty „Silent Ruins“ vás dokážu priviesť do nemého úžasu.
Všetkých upokojím najmä faktom, že i keď medzi poslednými dvoma nahrávkami uplynul len jeden rok, Isole dokázali aj v tak šibeničnom termíne znovu nahrať pôsobivú dosku, ktorá sa v ich diskografii nestratí. Nedočkavci, ktorí si už stihli v hlbokej skepse rezignovane stiahnuť gate na pol žrde, si ich zasa rýchlo napravia (gangsta raperi nemusia...) a ideme sa príjemne ubíjať depresiami.
Akokoľvek protichodne vyznieva posledná veta, musím ju zdôrazniť, ba aj podčiarknuť. Základné významy slova doom totiž štyria Švédi prevažnú dobu trvania nahrávky neberú tak vážne a miesto k zúfalstvu doháňajúcej beznádeje, predsa len o niečo typickejšej napr. pre krajanov Draconian, sa radšej uchýlia k melancholickejším vyhrávkam, ktoré síce majú stále ďaleko od nejakého „Sammetovského“ bláznenia sa, no vo výsledku ide v rámci žánru určite o prístupnejšie nahrávky ako majú MDB, či Candlemass.
Pandorinu skrinku vašej duše otvára 11 minútová „From the Dark“. Skladba plná nápaditých pasáží, zahustených riffov, naliehavého spevu a pestrých bicích. Svoju úlohu splní a perfektne pripraví pôdu pre melancholickú, akustickými pasážami dotváranú „Forlorn“ a tretiu „Nightfall“, ktorá sa do týchto chvíľ zdá byť suverénne najdepresívnejšia (čo je však v súvislosti s mnohými žánrovo príbuznými kolegami pritiahnuté za mastné vlasy).
Pozornosť musí upútať „Soulscarred“. Citlivo brnkaný stred skladby vás musí uistiť, že Isole nehrajú rukami, ale srdcom. Nádherný moment. No a v duševnej tortúre (ktorá sa nám, pravda, začína páčiť čoraz viac) pokračujeme vo veľkom štýle. Predposlednej „Peccatum“ chýbajú akékoľvek nástroje, vďaka ktorým bezpečne poznáte tvrdú muziku. Štvorminútové atmosférické sólo pre hlboké tóny piana, svojou agresivitou hrotiace skladbu a do toho úpenlivý prosbospev Daniela Bryntseho. Keď už sme pri tom, vokály majú prevažne čistý charakter a po všetkých tých death/doomoch je človek prekvapený, ako dokáže okoreniť nahrávku čistý spev. Do týchto chvíľ sa ťažko hľadá chyba na značne ponurej kráse tejto hudby.
Prvým sklamaním je tak – verte alebo nie (odporúčam neveriť a vypočuť) – až úvodná časť poslednej „Dark Clouds“, kde gitary iba vypchávajú skladbu vatou a nechajú rozplynúť čarovnú atmosféru vytvorenú predchádzajúcimi skladbami v holé, technicky precízne odohrané nič. Počnúc 5. minútou však pocitové vákuum ľahne popolom. Jemne brnkaná medzihra, ktorej tóny vám jeden za druhým pichajú do duše ihly (nemôžem si pomôcť, ale za tónov tejto skladby si ten pocit vychutnávam), sa behom 100 sekúnd rozvinie do teatrálne depresívnej suity. Zvyšné dve tretiny skladby sú návštevou vlastného vnútorného panoptika beznádejných stavov mysle. Pokiaľ Isole doteraz iba jemne a s úctou študenta k profesorom ofukovali pamätníky najväčších legiend doomu, tu rozohrávajú tak pôsobivý žalospev, že z toho v hrobe zaskočí aj Umierajúcej Neveste.
Názov „Mlčiace ruiny“ sa mi zdá byť každým ďalším vypočutím čoraz viac ironický. Práve naopak. Jeden sa nestačí diviť, čo všetko vedia porozprávať títo svedkovia dávnych časov, ak im to dovolíte. V prípade Isole to iste nebude nič ťažké. Vlastne stačí iba poodchýliť dvere. Samotná nahrávka si vás už vcucne sama. Isole totiž ani náhodou nesklamali. V mojich očiach ide o najvyváženejšie a suverénne ich najzáživnejšie dielo. Slabá hodinka v ich spoločnosti s pohárom červeného v ruke a s pohľadom obráteným do seba iste nebude stratou času.
|
