Schopnosť tvoriť tvrdú (no, tvrdú...) a zároveň krásnu muziku, kde skladby predstavujú rôznorodú paletu nálad a zároveň nadanie preniesť tieto emócie na poslucháča, ktorému to nie je ľahostajné. Jednoducho vedieť svojou hudbou niečo povedať. Toto dnes v umení všeobecne vôbec nemôžeme brať ako samozrejmosť. Život má aj svoje svetlé stránky a traja Íri sa nám to snažia dokázať.
Že sa im to darí viac ako dobre už od prvých taktov, je nepopierateľné. „Shadows“ na vás dýchne čerstvým vánkom, ktorý vám preniká do izby, keď si ráno pretriete oči, poškriabete sa medzi nohami a otvoríte okno. Ako každý „správny“ úvod, aj tento je pomerne svižný a k ďalšiemu bádaniu nabudí lepšie ako ranná káva po prebdenej noci. Hladina sčerená početnými údermi bicích však rýchlo nadobudne pôvodnú zrkadlovo lesklú tvár a nasledujúce skladby sa nesú v pokojne melancholickom duchu. V prvej polovici z radu vytŕča zamyslená „Snowfall“ a táto časť vrcholí piatou „First Day of Sun“, kde už málo chýba, aby ste zavreli oči a on by nejaký pekný sen prišiel.
Nálada sa však výrazne mení. Zárodky pochybnou tuctovou romantikou páchnuceho gýču, ktorý si už v pozadí veselo brúsi ...ehm... vreckovky, bez problémov zrovná s podlahou šiesta „No Return“, ktorej optimistické vyznenie je v tej chvíli potrebné rovnako ako jeden jediný vybojovaný dom pre zdecimovaný pluk. Pamätáte si na tie časy, keď vás trápil v noci zlý sen a vy ste skrytí pod paplónom túžobne očakávali východ slnka? Tu ho máte. Nesmelé blednutie oblohy na východe, strašidelná noc predáva žezlo rannému brieždeniu a vy cítite obrovskú úľavu. Po náladovej stránke neuveriteľná skladba. Po dlhšej dobe sa taktiež post-rockovo pritlačí a pridá na plyne. Úctyhodný výkon podáva aj bubeník Lloyd Hanney, ktorý sa rozhodol poriadne vyprášiť koberec pred vlastnými dverami. Akákoľvek agresivita je však vždy druhoradá a primárnym cieľom je nakresliť silnú ústrednú melódiu, čo sa podarilo do bodky a môže sa ňou pochváliť každá skladba.
Optimizmus „No Return“ prechádza do veselo znejúcej „Zodiac“, ktorá, pokiaľ máte dobré krpce, vyložene vyzýva k tancu. V osmičke „Remaining Light“ sa chlapi dobrej nálady akosi prejedli, a tak je čas na skľúčené sólo pre piano a i keď je to skladba dosť pochmúrna, príboj smútku sa snaží v pozadí rozrážať akési nedefinovateľné „po búrke vždy vyjde slnko“. Kurz pozitívneho myslenia znovu rozbehne „Shores of Orion“ a všetko majestátne zakončí melancholická nádhera „Loss“, ktorú charakterizuje perfektná gradácia (nie je jediná) a chytľavé spojenie kláves a gitarových liniek. Myslím, že lepší (a krajší) koniec sme si priať nemohli.
Celý disk v súhrne ako nerozkrájaná torta (nie však príliš sladká, na cukor si dali Íri pozor a všetky Éčka nechali v kalifornskej Fabrike Na Sny) vám myseľ opantá akýmisi radostnými zvesťami. Skončila strašná vojna, tohtoročná bohatá úroda, vyhnal som muchu von oknom... Po poslednom tóne máte pocit, že všetko sa dá zvládnuť a nič nie je také čierne, ako to vidíte. Pritom vám nikto neťahá medové motúzy okolo úst, iba vám v potrebnej chvíli ponúknu zdravú dávku ružového pohľadu na svet.
Úprimné a čisté ako záchodová misa po spláchnutí Domestosu (tak vraví reklama). Na tomto kotúči je krásne najmä to, že v akomkoľvek psychickom rozpoložení poslucháča mu vždy vie dať nádej. Dôrazne odporúčam všetkým, ktorí majú 25 korún, kúpili si žinku a idú si ju prevesiť cez najbližšiu slivku. GOD IS AN ASTRONAUT dajú ich životu stratený zmysel. Pre začiatok si ho najprv stačí predĺžiť o tých 61 minút. A myslím, že nebudú potrebovať celú hodinu, aby im docvaklo, aký je život krásny a čo chceli urobiť...
Tip na záver: počúvajte v čerstvom a čulom stave mysle, nie je od veci ak sa sútredíte.
|
