Svetlo baterky sa nenápadne sfarbuje dočervena. Ostáva pár okamihov, kým sa po jaskyni rozľahne všetko pohlcujúca tma, černejšia, než spomienky na hrôzy prežité len nedávno v objatí mrazivej čírej kvapaliny na dne rieky, keď už 21 gramov takmer opustilo telesnú schránku. Uvedomujúc si naplno svoju bezvýchodiskovú situáciu, ocitáš sa v psychicky labilnom a neveselom rozpoložení...
Hrobové ticho. Zrakom nepreniknuteľná tma. Čerň okolitého mikrosveta – tvojho nového nedobrovoľne nadobudnutého domova. Čerstvý vzduch, to je jediné, na čo sa dá spoľahnúť. A paradoxné „vzduchoprázdno“ v hlave. Neviditeľné pohyby duchov, ktorým smrteľník nahlodal pocity veky trvajúcej hegemónie v ich „biotope“. Zabudnúť na vonkajší svet, všetkými zmyslami pevne uchopiť ten vlastný. Chýbaš niekomu? Tam, kde sa ešte nezabudlo ako vyzerá svetelný lúč? Netušíš...
Dostať sa von? Blázon! Čo myslíš, koľkí to skúsili pred tebou? Kde má tvoj excentrický rozum hranice súdnosti? Náhodne nahmataná holá sánka ťa má presvedčiť o úbohosti tvojej myšlienky. Akoby osud ironicky konštatoval, že máš okolo seba nejako priveľa kyslíku. No ty veríš. Veríš v seba. Pretože tu už v nič iné veriť nejde. Boh?! Pri tej myšlienke počuješ svoj šialený smiech rozliehajúci sa priestorom, príliš veľkým na to, aby sa v ňom dalo orientovať. Ešteže nemôžeš vidieť ten pohľad psychopata kamsi do nebies! Zbúral si mantinely v akých uvažuje priemerný ľudský mozog. V hlave hučí horský potok, zvolávaš kolégium zvyšných normálne fungujúcich mozgových buniek k všeobecnej mobilizácii. Počuješ? Potok nehučí iba v hlave. On je skutočný...
No dobre, ďalej vás paródiou touto paródiou na všetku beletriu mučiť nebudem. V zásade zo stlačenia PLAY vyplúvajú dva pravdepodobné scenáre. Buď vám bude počúvanie „Raspail“ cintorínom nádejí (špeciálne v prípade „Sigh of Relief“ a „In Remembrance“) alebo vám ich naopak vleje do žíl požehnane. U týchto Švédov teraz viac ako kedykoľvek predtým záleží na subjektívnom vnímaní muziky a pri výslednom hodnotení treba brať do úvahy rôzne vlastné deja vú, útržkovité výjavy z dávnej minulosti, o ktorých ste ani netušili, že vám ešte v hlave prebývajú a tak ďalej.
Ťažko sa hľadajú slová. Väčšina stopáže (nijak závratnej, čo je v tomto prípade stonásobná škoda) vám ich totiž berie. Jedna skladba za druhou sú perlami, ktoré sa ako dobre vieme sviniam nehádžu. Tým sa nechcem dotknúť nikoho, komu darkwave nič nehovorí, no pravdou je, že iba človek, ktorý preň má pochopenie, dokáže čítať medzi notami. Obzvlášť skladám klobúk pred bravúrnymi speváckymi výkonmi, či už naliehavo tajomný ženský spev v „Invisible Motions“, „Out of the Gray Ashes“ alebo krásne charizmatický zastretý hlas Petera Bjärgoa. Narozdiel od minulej „La Serpent Rouge“, vystavanej najmä na orientálnych motívoch s minimom spievaných pasáží, „Raspail“ na vokáloch z veľkej časti stojí (a že teda stojí sakra pevne).
Zbytočné ďalšie rozpravy, schopný preniknúť vám nekompromisne do duše, čarovne ponurý, mnohovrstevný, počúvateľný x spôsobmi, má totiž uhrančivý darkwave Arcany hĺbku, o ktorej sa môže iným len snívať.
|
