Dusný vzduch detskej izby sparného augustového popoludnia kulminujúceho leta roku 1968. 4-ročný Karolko objavuje svet. Už tu prejavuje silný záujem o veci, ktoré deti v jeho veku normálne nechávajú na pokoji (vrátane vlastného famfulína). Keď si však z Kindervajíčka vytiahol a poskladal Tutanchamónov sarkofág, bolo rozhodnuté. Karolko sa svojich cieľov nevzdáva ľahko a túžba stať sa archeológom (už vtedy to vedel vysloviť) bola silná. Dnes musí uznať, že osud je krutý, lebo ho ešte stále do Egypta ani raz nezaviedol. Rovnako tak vy mne nemáte prečo veriť tento odstavec, vašu pozornosť však pritiahol. Ostatne, celej našej egoistickej redakcii vždy išlo len o to.
Skvost, akým „Saurian Meditation“ bezpochyby bol, rozhýbal piesky času a otvoril brány do starých vekov, ktorých nesporné kúzlo tak vierohodne napodobil. Tie isté brány sa ale rovnako rýchlo zavreli a 5 krát sa muselo odohrať divadlo, aké spôsobujú záplavy na Níle, aby sa na nás staroveký panteón bohov znova usmial a podhodil nám druhý, žeravým pieskom zaviaty, almanach orientálneho polyteizmu. Nešlo to teda inak a na sólovú novinku hlavného mozgu amerických archeológov Nile sme podaktorí patrične nadržaní.
Spôsob, akým vie Karl bez okolkov poslucháča šmariť in medias res, a to doslova behom dvoch – troch sekúnd, vyrážal dych minule a inak tomu nie je ani teraz. Úvodná skladba je opäť famóznou nonverbálnou introdukciou, ktorá naladí na zvyšný materiál. Sanders umne pracuje s etnickými orientálnymi „zavíjancami“ tak neopísateľným, dramatickým, až mysterióznym spôsobom, že sa idem od nevýslovného duchovného pôžitku rozotrieť po stene.
Z atmosféry sa ani v ďalšom priebehu nepoľavuje ani o centimeter. Dejovú líniu „Rapture of the Empty Spaces“ si rovnako ako „Contemplate this on the tree of woe“ berú do parády vynikajúco nazvučené strunné nástroje a pôsobivé ženské podporné vokály.
Úsmev na perách vyvolá štvrtá stopa (s hnusne dlhým názvom), kde som po mnohých vypočutiach stále na pochybách, či počujem kňažku vyháňajúcu démona alebo naštvanú svokru, ktorá si v komore triedi kompóty podľa dátumu ich zavarenia. Inštrumentálna exhibícia strunných nástrojov, ktorá sa následne spustí, je len dôkazom, že tento chaos snáď ani sám autor nebral vážne. Minimálne mi to príde v celkovom kontexte vtipné a tak trochu ako päsť na oko.
Spomenul som dĺžku názvov. Tu Sanders prebúdza svoje druhé ja a názvy niektorých skladieb navýsosť zvrhlým spôsobom naťahuje ako reklamovanú žuvačku. Niektoré prípady sú skutočne dôvodom na pochybovanie o úplnom duševnom zdraví svojho stvoriteľa. Odpustiteľné to však je, a to najmä z dôvodu, že sa spevu do značnej miery vyhýba a samotné tituly jednotlivých kompozícii teda vlastne dávajú tušiť, o čom to celé krucinál je (viď najmä čísla 1, 4 a 9).
To piata (s už nie tak hnusne dlhým názvom) „Slavery Unto Nitokris“ ma upokojí a vracia všetko do starých, v pote tváre vyjazdených koľají. Atmosféricky jasný vrchol albumu, ktorý ako jediný pripomína časy najlepších Karlovych dní v podobe „Of the sleep of Ishtar“ a „The Elder God Shrine (Zum Bein)“. Po zrejme najatmosferickejšom a aj najlepšom kuse, aký táto zatuchlá kolekcia rozpadávajúcich sa papyrov zo seba vydala, je čas znova sa pustiť do práce, a tak sa v šiestej „Shira Gula Pazu“ znova o slovo hlási naša svokra aj s kompótmi. Podľa tónu jej bľabotania možno usudzovať, že nie každý pohár si na poličke svoje miesto našiel...
Za zmienku stojí poradie, v akom sú stopy zoradené. Po mnohých vypočutiach mi pripadá, že výsostne „obradné“ skladby sú pravidelne striedané s tými, ktoré skôr majú schopnosť výrazne lyrizovať celok. Najlepšie je to viditeľné v päťbloku 5-6-7-8-9. Nepárne kusy sa zdajú byť súčasťou večerných bohoslužieb, naproti tomu párne vychádzajú z chrámu von a pohľad na okolitú krajinu vám rýchlo prečistí myseľ sfetovanú početnými kadidlami, a to len preto, aby ste sa následne mohli vrátiť do útrob pohanského svätostánku.
I keď sa to určite každému tak nejaví (jeho chyba), Exorcizmy majú tendenciu nadväzovať na 5 rokov staré Meditácie, ktoré (zbabelo) končia v momente, keď sa tiene nad krajinou povážlivo predlžujú. Ťažko povedať, či som si to podvedome vsugeroval, no „Saurian Exorcisms“ je presýtený dusným vzduchom tropickej noci. Orient žije aj za tmy, a to možno ešte viac ako cez deň. To hovorí Karl, nie ja.
Tam, kde sme začali, tam s východom slnka aj skončíme. Ústredná melódia z úvodu sa v záverečnom opuse opakuje a i keď Karl v podstate len na ňu natrel trocha inú polevu, odpúšťam mu. Znovu to dokázal. Znovu sa pohral s detailmi, vďaka ktorým budete do nahrávky vnikať pomaly, no nenávratne a bezbrehé nadšenie vám každý vyčíta z tváre tesne pred stlačením PLAY. Tieto detaily navyše robia „Saurian Exorcisms“ znovu počúvateľnými aj dlho po tom, čo z vás vyprchá prvotné nadšenie.
Karl chce dosiahnuť, aby ste tak ako minule znova zavreli oči a nemysleli na nič. Doporučujem zapáliť vonné sviece, vykonať všetky biologické potreby, sadnúť do húpacieho kresla a uistiť sa, že váš pes nebude chcieť ísť najbližších 47 minút na prechádzku. A keď tak, zoberte si Karla (nemyslím psa) tesne po západe slnka von. Večerná prechádzka za tónov roztodivných nástrojov len umocní zážitok.
|
