Absolventi kurzu železných mužov, starším ženám hrôzu naháňajúci motocyklisti a všetci vimakaný chlapcy z posylki nech si na chvíľu dajú odchod a zabavia sa povedzme novým DEBUSTROLom. Kompaktný disk prepieraný v tomto článku nebude nič pre ich uši. Novinka post – metalových CALLISTO totiž pre aké – také pochopenie potrebuje mať na druhom konci káblu ucho trpezlivého poslucháča s citlivým sluchom a zmyslom pre postupné odkrývanie jemných detailov.
Úvod berte ako môj ponížený pokus o vymedzenie (ne)vhodného obecenstva pre novú placku zamyslených Fínov. Tri roky tomu, čo to skúšali s „Noir“ – tá, žiaľ, mňa osobne príliš nezaujala a chuť som si nechal zájsť dosť rýchlo. Odrádzala ma najmä spevácka zložka a príliš nafúknutá stopáž skladieb, ktoré potom logicky obsahovali aj momenty, kedy človek radšej cestou autobusom sleduje okolité billboardy a dianie v ušiach príliš nevníma.
Nie tak na „Providence“. Chýry o výmene speváka ma k novinke pritiahli. Hromový, bezpohlavný rev z „Noir“ je fuč a aktuálny vokalista vládne vľúdnym, melancholickým zastretým hlasom, ktorý drží vašu pozornosť a vôbec sa tak nejako príjemne počúva. Nutno poznamenať, že prevláda čistý spev, čo mi k atmosfére tejto nahrávky sadlo. Metalovými ostrovčekmi je „Providence“ posiata pomerne riedko, no keď už nástroje zaburácajú, je sa na čo pozerať a tieto pasáže sú naozaj vypečené ako kuracina na nedeľnom stole (pokiaľ ju teda nekupujete v staničnom bufete). Príkladom môže byť hneď úvodná „In Session“, ktorá začína uvoľnene, postupne graduje a záverom ospalá sopka vytryskne v celej nádhere, príjemný čistý spev sa mení na sýty rev, aby sa začiatkom ďalšej skladby všetko vrátilo do „obvyklej pohody“.
A o tej obvyklej pohode to vlastne je. „Providence“ je napriek občasným ucho nešetriacim výbuchom neskutočne pohodičkové dielo. To si takto podvečer sadnete do kresla, zapnete prehrávač a behom takmer 70 minút sa neskutočne zrelaxujete. Vyložiť nohy a snívať s otvorenými očami. Viem si to ešte tak predstaviť s dovolenkou pri mori a s nejakým „cool“ letným koktejlom štýlovo položeným na vašom ctihodnom pivnom svale. A čím viac sa bude stmievať, tým viac budete vnímať komorný nádych celého materiálu. Bude vám pripadať, že sedíte s troma priateľmi v luxusnom bare a CALLISTO hrajú len pre vás štyroch.
Relax je jedna vec, no keď sa má zmeniť na otravnú nudu, vtedy už iná bije. Aj taký prípad sa tu nájde a sme toho svedkami na „New Canaan“, ktorej neskutočná uťahanosť evokuje postaršie americké filmy, v ktorých sa pri záverečnej k sebe v jazzovom bare túli párik v strednom veku. Prvý krát, keď som ešte netušil kvantum zaujímavých momentov, ktoré prídu neskôr, ma sily opustili a len kvôli nej som celé „Providence“ nechal ležať úhorom.
To však bola chyba, druhá polovica albumu ponúka nemenej zaujímavé momenty. Takmer všetky skladby majú pestrú štruktúru, ktorej postupné ukladanie si do pamäte je občas zábavnejšie ako snažiť sa trafiť profákovi papierovým lietadielkom do pravej nosnej dierky. Od šiestej „Stasis“ až po napätú „Drying Mouths“ sa striedajú oddychové a vybrúsenejšie, výbušnejšie skladby. Všetko napokon krásne vrcholí v závere titulnou „Providence“, ktorá má zrejme najlepšiu gradáciu na albume, zavanie tu vetrík toho melancholického momentu, kedy niečo končí a niečo začína a výsledkom je prísľub sebe samému, že si to čoskoro pustím znova.
CALLISTO vás ani tentoraz na lopatky nepoložia. Ak sa však spočiatku zdá, že jednotlivé tracky sa vyrábali cez kopirák, množstvo detailov, ktoré z nich tvorí nezameniteľné záležitosti vás vo finále prekvapí. Pre mňa osobne (pravda, trvalo to) je „Providence“ príjemným spoločníkom na dusné letné noci, keď sa márne pokúšam zažmúriť oko. Myslím, že máme česť s prelomovou doskou týchto šikovných Fínov. Pokiaľ sa doteraz skôr zdalo, že sa schovávajú pod sukne čelných predstaviteľov žánru, „Providence“ môže byť štartovný impulz, vďaka ktorému čoskoro stanú žánrovej špičke po boku. Výborné, chlapci. Konečne ma to s vami naozaj baví. Silne odporúčam nezaspať na vavrínoch!
|
