Vlastnému sklamaniu z prvého kontaktu s nahrávkou „Anno Domini High Definition“ som sa v podstate nemal prečo čudovať. Členitosť a komplikovanosť hudby Riverside spôsobuje, že najmä tie dlhšie skladby (nielen) do mňa lezú ako babkin špenát . Keďže aktuálne dielo obsahuje iba 5 patrične dlhých trackov, o zábavu som mal postarané. To je ostatne dôvod, prečo píšem až v momente, keď skalní už musia mať v ušiach otlačenú každú notu a vykopali všetky poklady, ktoré Riverside do novinky ukryli. Niečo vám (ostatným) poviem – je ich požehnane, čo sa už dnes dá, chvalabohu, považovať u tejto kapely za štandart. Riverside si jednoducho stanovili latku, pod ktorú sa NEJDE a koncept – nekoncept, vedia vytvoriť zaujímavú kolekciu, ktorá vás opakovane láka, pretože vo vás vždy zanecháva pocit, že ste neobjavili všetko.
Začíname decentne, intímnym pianovým prelúdiom, no charakter „Hyperactive“ je dokonale poplatný svojmu názvu a po minútke začnú poriadne rohy vystrkovať sýte gitary. Áno, pritvrdilo sa. Celá kompozícia letí vpred ako splašená kobyla, ktorej ste na povzbudenie vyprášili zadok mletou pálivou paprikou. Myslím, že táto sa najviac odlišuje od všetkého, čo Poliaci stvorili. A nemyslím papriku.
Až od druhej „Driven to Destruction“ sú to starí známi Riverside a odteraz nás už sprevádzajú nálady pre nich typické, ktoré všetci milujeme, a tak slintáme o 106. Skladbu charakterizuje silný ústredný pianový motív, no uši vám zamestnáva najmä všadeprítomné pritvrdenie a zhustenie zvuku. Žiaľ, vybralo si aj svoju daň a tou je úbytok typických zvukomalieb, no a tým by sme mohli novinku vlastne charakterizovať. „Egoist Hedonist“ navodí atmosféru rušného večerného veľkomesta, kedy sa predierate davom, aby ste takpovediac stíhali kráčať s dobou, no zároveň dokážete vnímať zhon okolo seba. Prítulný a veľmi príjemný (tu sa nemení nič) hlas Mariusza Dudu sprevádza dunivý riff, skladba sa však čoskoro úplne obracia na ruby a svojím charakterom cesty z bodu A do bodu B uspokojí najmä hľadačov.
Prepracovanosti kompozícii možno len spokojne prikyvovať. Napíklad záverečná „Hybrid Times“. Dlhá, no dostatočne rozmanitá skladba s patrične razantnými, dynamickými gitarovými plochami rovnako ako s úsekmi, kde sa nahustená pneumatika trochu popustí. No a „Left Out“, čoby typická Riversideovka, rozhodne nezaostáva. Jemná predohra vyústi do nenápadnej rozprávkovo ladenej citácie „Through the Other Side“ z minulého albumu, svižnejší prostriedok s dominantnými klávesmi Michala Lapaja sa preleje do krásne intímnej pasáže, kde Mariuszov hlas hladkajúci mikrofón je predvojom pre pianový výbuch, ústiaci do rockovejšieho záveru. Toto sú asi vrcholné okamihy novej platne.
Značné pritvrdenie a o niečo živočíšnejšie vyznenie (obsession...) materiálu ja osobne chápem ako snahu výraznejšie odlíšiť túto päticu skladieb od trilógie "Reality Dream", ktorou Poliaci tak sebavedome začali kariéru. Bohužiaľ ich progrock tak stráca svoju zasnenosť a vyložene atmosférických okamihov je tu ako šafranu. Zaujímavé však je, že svoju osobitú náladu ich hudba príklonom ku gitarovejšiemu zvuku nestratila. Ten zasa môže byť plusom pre koncertné prevedenie nových trackov. Znepokojuje ma však evidentná snaha znieť ako ich vlastné idoly. Je to na vás. Dáte novej placke čas a šancu? Ja myslím, že sa oplatí. Je totiž znovu výborná. Trochu iným spôsobom, ale čo je napokon u progresívnych kapiel dôležitejšie, ako nestáť na mieste...?
|
