23. apríl 1988. „Seven deadly sins, seven ways to win...“ prvý raz zaznelo v gramofónoch tých, ktorí mali to šťastie a na rozdiel od autora článku vtedy už žili. Posledný zásek Železnej Panny pred pádom železnej opony je tak čarovný, že tvorcovia akéhokoľvek fantasy filmu môžu ísť pokojne znova čurať do piesku. Nezabudnuteľná atmosféra za hrubými stenami sa skrývajúcich obrovských prezdobených tajomných hradných siení láka na exkurziu útrobami tohto geniálneho kotúča opakovane a servírovaných 44 minút má vždy rovnako pôsobivý efekt ako po prvý raz. Niet divu, že na domácej pôde sa nahrávka predávala ako teplé rožky a stala sa po "Čísle Šelmy" druhou, ktorá dosiahla na vrchol rebríčka, pričom tento úspech vyvážili predajné čísla za oceánom, kde fanúšikovia megaúspešného „Somewhere in Time“ pozerali na prekrásny Riggsov obal dosť kyslo.
Siedmemu synovi sa rodí siedmy syn, ktorý (ako to už v tom vymyslenom svete chodí) týmto pádom získava zvláštne schopnosti (Sedmička v mnohých náboženstvách vystupuje ako symbol plnosti). Konkrétne dokáže vidieť budúcnosť a liečiť nevyliečiteľné, čo nezostane bez povšimnutia u rôznych nadprirodzených síl, ktoré s touto figúrkou začnú hrať šachy. Nikto však nechce počúvať jeho veštby. Ľudia sú „príliš slepí, aby videli“ („Too blind to see“ – Can I Play With Madness). Nešťastia, ktorými sú potom bičovaní, dávajú za vinu práve tomuto človeku.
Konkrétne tri z piesní – „The prophecy“, „The Clairvoyant“ a titulná pieseň súvisia s románom Orsona Scotta Carda – Siedmy syn. Avšak podľa Harrisových slov až v priebehu prác na albume si všimli, že niektoré texty sú si príbuzné a bolo by možné z nich vytvoriť koncepčný album, k čomu napokon nedošlo, nadpozemskú kvalitu materiálu to však nijako nedegraduje. „Moonchild“ je hneď po „Aces High“ najlepší úvod, aký Mejdni kedy mali. Strhujúca a neskutočne atmosférická skladba so skvele vygradovaným rozjazdom, fenomenálnym Bruceovým spevom, krájateľným napätím a parádnymi sólami. Slint! Kroch! Je veľká škoda, že práve táto nedostáva častejšie priestor ako koncertný opening. Na „Infinite Dreams“, v ktorej nemenovaného muža trápia nočné mory, sa ako bubeník vo vrcholnej forme ukáže Nicko. Vďaka jeho prepracovanej hre (tento album je snáď najlepšie odbubnovaný kúsok Iron Maiden) som svojho času takmer chytil paličky do rúk aj ja. Nasleduje kratučký, najúspešnejší singel z albumu „Can I Play With Madness“ a takto nejako si predstavujem ideálny ironovský nevtieravý megahit, ktorých zasa, priznajme to, tak veľa nemajú.
Osmičke skvelých kompozícii, medzi ktorými sa jednoducho neprepína, vládne však krásna titulná skladba. Keď som pred pár rokmi navštívil v Ríme Baziliku sv. Petra, úchvatná prostredná pasáž s hypnotickými činelmi mi hrala v hlave celú tú dobu, čo som neveriacky skúmal krásy interiéru. 10 minútová kompozícia mi tak neplánovane spôsobila jeden z najpohnutejších duševných zážitkov vôbec – obdivovať zároveň architektúru tohto chrámu aj Siedmeho Syna bolo balzamom na dušu. V ďalšom priebehu zaradia vyššiu rýchlosť Smith a Murray, čoho výsledkom je bravúrna technická, primerane razantná pasáž na konci skladby.
Nebudem dnes extrémne rozvláčny, siedmy album Iron Maiden je absolútne neotrasiteľný kúsok, ktorý sa vyšplhal na heavy metalový olymp a keďže je tam vraj pekne, dole sa nechystá. Rok 1988 zastihol protagonistov v životnej forme, ako skladateľskej, tak hráčskej. Prvý raz sa nám pod niektoré skladby podpisujú až tri mená, čo znamená, že v túžbe dosiahnuť požadovanej kvality začali chlapi medzi sebou užšie spolupracovať, avšak autorstvo tých najlepšich si znova stráži prevažne majster Harris. Pokiaľ dostanete otázku „dokonalý metalový album“, okrem iných môžete básniť aj o tomto. Ide totiž o nadpozemský materiál, ktorý sa vo všetkých aspektoch dotkol absolútna. Pevne zomknutá kolekcia ôsmych songov premakaných do najmenšieho detailu sa počúva na jeden nádych a je dôstojným protivníkom pre rozmáhajúcu sa thrashovú scénu, ktorá začala heavy metal zatláčať.
|
