Pokiaľ mám charakterizovať „The X Factor“ jedným slovom, bola by to zmena. Zmena na poste speváka, kde šancu dostáva vo WOLFSBANE pôsobiaci Blaze Bayley. Blazeov hlas rozhodne nie je schopný (hlavne rozsahovo) merať sa s Dickinsonovým, v tom súhlasím. Že by to ale Mejdnom na tejto konkrétnej nahrávke uškodilo, to ani náhodou. Vďaka istým neblahým udalostiam, ktoré sa medzi „Fear of the Dark“ a „The X Factor“ stali (z nich za najvýraznejšiu a najvplyvnejšiu na celý materiál pokladám rozvod Stevea Harrisa), má celý album totiž špecificky temnú, v istom psychickom rozpoložení krásnu ponurú atmosféru, do ktorej mi Blazeov hlboký hlas perfektne sadne. Chlapi si povedali, že problém nebude spočívať v jeho vokálnych nedokonalostiach, ale v tom, ako im prispôsobiť charakter jednotlivých skladieb, a to sa im podarilo.
Zmena nastáva taktiež na poste producenta. Martin Birch sa po rokoch spolupráce porúča a Steve Harris na seba berie aj toto bremeno, v kooperácii s istým Nigelom Greenom. Ten s láskavým dovolením pána kapelníka urobil jednu perfektnú vec – Nickove bicie výraznejšie vysunul dopredu. Tento ťah mne osobne imponuje, pretože jeho vzrušujúca a variabilná hra, akú predvádzal prakticky od svojho nástupu do „funkcie“ na „Piece of Mind“, si to už dlho pýtala.
No a do tretice – zmena nastáva opäť na pozícii hlavného výtvarníka. Hugh Syme zobral svoju úlohu naozaj vážne a výsledkom jeho vízií je najbrutálnejší obal Iron Maiden. Eddie popravený na elektrickom kresle so skalpom oddeleným od lebky. Keď otvoríte booklet, udrú vám navyše do očí jeho vyliezajúce črevá a v tom momente si uvedomíte, že toto sú artworky, za aké by sa nemusela hanbiť žiadna typická total brutal fekal deathgrindovka. Na nasledujúcich stránkach už žiadne podobné zvrátené prekvapenie nečíha, no oproti remasterovaným, exkluzívnymi fotkami precpaným verziám starších albumov pôsobí booklet skromne a vecne. Obzvlášť vydarené sú fotografie muzikantov zospodu podsvietené lampou a umelo vyblednuté tváre v kontexte s muzikou a textami majú svoje opodstatnenie (najmä mladý Blaze je švihák).
Mystický začiatok „The Sign of the Cross“ je najľahší rozpoznávací znak celého albumu. Dlhá 2 a pol minútová predohra na prahu počuteľnosti, sloha – refrén – sloha a pri takto dlhých skladbách (11 minút) neodmysliteľná technická časť. Hneď na úvod najlepšia skladba albumu. Pre celú placku je typický hojný výskyt jemných pasáží, zväčša sa nachádzajúcich na začiatkoch kompozícii, ktoré sa neskôr síce rozbalia, no nemajú takú razanciu a švih, ako tomu doteraz bývalo. Pretože o to nejde. Iron Maiden tu nie sú technickou kapelou a o to väčší význam sa pripisuje atmosfére. Vďaka tomuto faktu má „The X Factor“ bezpečne rozpoznateľný ksicht a zastáva v diskografii britskej legendy dôležité miesto. Melanchólia má najväčšie zastúpenie v štvorbloku skladieb 6 až 9 a táto časť je pre mňa aj vrcholom albumu. Texty o zmysle ľudského života a vojny, brutalite tohto sveta majú v kombinácii s depresívnou atmosférou týchto trackov nesmiernu intenzitu a pri čítaní textov sa tu dajú stráviť naozaj príjemné chvíle.
Je len dobre, že nič z tejto platne sa dnes nehrá naživo. Nevedel by som si to predstaviť. Nie kvôli tomu, že by Blazea spieval Bruce (to by rozhodne ušlo) ale pre komorný nádych kompozícií, ktoré sa jednoducho na štadión nehodia a živým prevedením by Iron Maiden rozhodne nedosiahli efekt, aký to má na človeka v obývačke. Vedel by som to prehrýzť povedzme u najkratšej „Man on the Edge“, ktorá jediná má pravý koncertný odpich, no intímne ladené nádhery ako „Judgement of Heaven“, „The Edge of Darkness“ , či úžasná psychologická Harrisovka „Fortunes of War“ by museli znieť v 50 000-ovom kotli minimálne nemiestne, keďže si všetci prišli vypočuť „Run to the Hills“, „Aces High“ a „Fear of the Dark“.
Odstavec venovaný muchám, nedorobencom a kiksom bude patriť najmä záverečnej „The Unbeliever“, pretože tá v porovnaní s ostatnou desiatkou vyznieva ako nutné zlo alebo silené naťahovanie stopáže albumu, ktorá mimochodom po prvýkrát presahuje 70 minút. Jediné, čo ako tak ujde, je refrén, ktorý sa ešte dá označiť za štandartne dobrý, pri zvyšku skladby sa mi však pokojne môže v ústach prechádzať roj múch a to pri 8 minútovej vypchávke môže skončiť len zrážkou bodov. Druhým nepochopiteľným momentom je asi 75 sekundové Harrisove sólo na počiatku „Blood on the World´s Hands“. Jeho basu mám rád a jej zvýšenú koncentráciu si na 10. albume Iron Maiden užívam (najmä „Fortunes of War“) ale čo je veľa to je príliš!
Iron Maiden s rošádami v kapele a v okolitom „služobníctve“ zmenili prístup k písaniu skladieb. Takmer celý album sa nesie v pomalých až stredne pomalých tempách, gitarové sóla už zďaleka nehrajú takú rolu ako tomu bolo v minulosti. Teší ma to. Je skvelé vidieť obľúbenú kapelu v pozícií, kedy chce posunúť svoj vývoj prepracovaním akéhosi typického vzorca a skúsiť niečo iné. Vyšlo to. Nehovorte mi, že nie. „The X Factor“ nikdy nebude najlepším albumom Iron Maiden. Je však jedinečným kúskom, ktorý stojí za to mať doma vo svojej zbierke pre chvíle, keď čakáte od hudby viac ako „chvilkové povyražení“. Ostatne, už som spomínal, že o ňom Iron Maiden nikdy neboli a teraz to platí dvojnásobne. Excelentná práca.
|
