Ten osudný deň si narozdiel od svadobného a iných zapamätám do konca života. Deň D, keď dvanásťročný zasran (dnes familiárne – zasran) začul úvodný riff z „The Wickerman“, sa počíta za jeho najväčší kultúrny šok. Z dnešného pohľadu samozrejme nič prevratné, pre toho ranopubertálneho caparta to však bola prevratná novinka, ktorá mu prevrátila naruby hlavne vkus. Ten zvuk! Bože, ten zvuk! Stále ho považujem za najlepší, aký kedy mali Mejdni namixovaný. Všetko bolo tak heavy, pritom melódia jasne čitateľná a celok bol skvele organizovaný. 67 minút nemého úžasu.
Vzhľadom na silný osobný vzťah k tejto nahrávke vravím, že tento kotúč je dokonalý a ani v objektívnejšom zmysle slova rozhodne nie som ďaleko od pravdy. Nádherný obal, kde Eddie prichádza v tvare búrkového mračna hľadiac na futuristický „Odvážny Nový Svet“ a materiál samotný, na ktorom ani po rokoch nenachádzam nič prebytočné, ani nehľadám nič chýbajúce. Prvý raz skáču chlapi na ľad v šestici, vrátili sa Adrian s Bruceom a tri gitary sú na zahustenom zvuku a celkovom dojme poznať. Gers, Murray a Smith zapĺňajú svojím riffovaním každý milimeter priestoru a ich technicky bravúrne (a neraz vyložene esteticky omračujúce) sóla štípu ako močenie po nepríjemnej návšteve urológa. Pán kapelník pochopiteľne prizvukuje dostatočnú zainteresovanosť basy („Dream of Mirrors“, „The Nomad“), Nickove bicie s častou zahusťujúcou činelovou podporou na moju radosť nový producent Kevin Shirley vysadil opäť o kus dopredu, čím nám dáva možnosť opájať sa jeho výnimočnými schopnosťami. No a Bruce? V lepšej forme som ho na štúdiovkách snáď počul už len na Siedmom Synovi.
To sú ale iba čriepky. Podstatou sú silné skladby. Všetky do jednej! Na písaní každej sa podieľajú spravidla dvaja až traja ľudia a takáto kooperácia je len ku prospechu veci, pretože piesne sú pestré kompozične i náladovo, neraz prekvapujú zvratmi ako v prípade fantastickej Harrisovky „Blood Brothers“, či výpravnej „The Nomad“ a v prípade openingu „The Wickerman“ možno takisto hovoriť o vydarenom záreze. S tým, že stále ide prakticky o najslabšiu skladbu tejto kolekcie! Skupina sa tematicky inšpiruje staršou tvorbou (morské motívy po rokoch ožívajú v technickom skvoste „Ghost of the Navigator“, rovnako aj padlý anjel v „The Fallen Angel“), pritom však v obavách hľadí do budúcnosti. Z piesní ale vidno, že všetko zasa začalo klapať ako za starých dobrých (najmä tých 80 – tkových) čias, doska je to uvoľnene zahraná, pritom však tradične ponúka aj dôvody pre zadumanú sústredenú tvár poslucháča pri lúskaní bookletu.
Nemenej podstatný je fakt, že drvivá väčšina piesní je tentokrát vystavaná tak, aby boli úspešne prezentovateľné v koncertnej podobe a aby dokázali vypredať štadióny. Mnohé obsahujú spevné, krátke refrény, ktorých sa publikum vďačne chytí. Typickým je pre tento album rovnako aj gradačný systém piesní, najzreteľnejší v kúskoch „Ghost of the Navigator“, „Blood Brothers“ a najdlhšej „Dream of Mirrors“.
Na prahu nového milénia prichádza starnúca Železná Panna s albumom, ktorý ju zaslúžene katapultuje zo zberných surovín späť na vrchol a vracia jej popularitu, porovnateľnú so zlatou klasickou érou. No a pre mňa je to zároveň majstrovský kúsok, ktorý mi kedysi poodchýlil dvere do sveta tvrdej muziky. Tých desiatok ešte môže byť mnoho, ale táto nahrávka bude u mňa vždy prvá medzi rovnými.
|
