Holandská EPICA nikdy nepatrila k tým, ktorým by som s úctou leštil botičky. Iste, pár zaujímavých nápadov by sa našlo a rovnako radi by sme si našli pod perinou aj hrdzavovlasú Simonku, no akokoľvek sa táto partička snaží, ich produkty mi v ušiach znejú príliš kostrbato. Ak sa nájde výnimka v podobe takej „Chasing the Dragon“ z minulého kotúča, táto vždy len potvrdí pravidlo. Keď kapela, ktorú radím do kategórie „vypočuť a založiť“ vydala na jeseň nový album, čakal som len ďalšiu porciu priemerných riffov, utopených navyše v tonách orchestrálneho polystyrénu, a že to snáď občas potiahne tá chic deva za mikrofónom.
Chic deva za mikrofónom síce ťahá ani vaša drahá do najbližšieho nákupáku a trilkuje jedna radosť, to však pre môj celkový dojem nie je smerodajné. Rovnako tradične sú na tom aj ostatné suroviny. Gitary stále pôsobili sterilne a bicie nepríliš výrazne a naopak, až príliš výrazná sa zdá byť tá sympho- omáčka. Takže fajn, nie je tu príliš čo riešiť, pri tom istom víne sa stretneme o dva roky, nie?
Nie! Z mne neznámych dôvodov to totiž na mňa tentoraz funguje, a to mám namysli časový úsek asi tak dvoch mesiacov. Odpoveď na otázku, čím je to spôsobené, sa v kompletnom znení aj s titulkami neodkryje hneď, no bola splnená podmienka, aby čosi naznačilo už prvé vypočutie. EPICA ma totiž na aktuálnom zápise prvý raz donútila nechať sa postupne vťahovať do svojich útrob a pomaly odkrývať silné stránky nahrávky.
Po klasicky patetickom intre sa totiž melodickejšie založenému jedincovi rozohrá v ušiach séria skladieb, ktoré vďaka skvele načasovaným zvratom a vôbec nebývale pútavému priebehu strhnú. Časom síce sprvu neotrasiteľné nadšenie už nebude dosahovať také magnitúdy ako vtedy, keď som si pre istotu vďaka neobvyklej pestrosti a funkčnosti materiálu kontroloval obal, či tam ešte furt je tá EPICA, no aj neskôr budete musieť uznať, že minimálne prvé tri skladby v čele s „Unleashed“ sú prepracované detailne a zabavia vždy, nech to zoberiete z ktoréhokoľvek konca.
Zapamätania hodnou je jednoznačne 13 minútová „Kingdom of Heaven“. Na rozľahlej ploche sa uchu lahodiacim spôsobom striedajú hlučnejšie technické a „filmové“ atmosférické momenty. Tie síce majú tendenciu znieť zbytočne pompézne a dodať celku epickejšiu fasádu, výsledkom však prekvapivo nie je nepočúvateľný gýč, ale oproti minulosti omnoho organickejší, kompaktnejší celok. Po nej paradoxne prichádza „dojazdová“ fáza na pol plynu. Tretia štvrtina disku ponúka najmä obsahovo bezpohlavné a jednoducho nudné kompozície, kde zaujímavý motív môžete hľadať zväčšovacím sklom, čo je prípad „Burn to a Cinder“ a špeciálne „Semblance of Liberty“. Negatívny dojem z tejto fázy albumu úspešne kazí kratšia „Deconstruct“ a pri správnej nálade možno aj „Tides of Time“, ktorá však môže aj v najsilnejších momentoch hľadieť dva roky starej „Chasing the Dragon“ do naleštených výfukov.
Jansen sa ku koncu našťastie ešte pozrel do šuplíka „použiteľné“ a vylovil dve naozaj slušné vecičky. Baladickú „White Waters“ s čarovným Simonkiným podporným vokálom a hosťujúcim Tonym Kakkom (SONATA ARCTICA), ktorý už rozhodne tak čarovne nepôsobí, je to však všeobecne spôsobené tým, že sa Holanďania rozhodli obsadiť jeho hlas. Rozhodne by našli k Zrzulke priliehavejšie hlasivky. Finále je zvládnuté na výbornú. Titulná „Design Your Universe“ omračuje hlavne funkčnými chorálmi v refréne a predstavuje viac než dôstojnú, i keď možno trochu pridlhú bodku za podľa mňa prelomovým dielom Tulipánov.
EPICA vám ani s aktuálnym albumom nezbúra poctivo a s láskou budovaný rebríček najlepších nahrávok na svete a niečo také sa ani čakať nikdy nedá. Že ale ide o kvalitatíny posun vzostupným smerom, to sa dá našťastie zbadať celkom rýchlo a dobrý pocit z času venovaného ich dielu pretrváva. Výstupky, kvôli ktorým to v bedni často škrípalo, boli, zdá sa, obrúsené a „Design Your Universe“ sa stáva nahrávkou, vďaka ktorej by som EPIKU rád konečne začal brať vážne. To ukáže až čas, každopádne melodický metal si píše bod.
|
