CALES pôvodne vznikli ako bočný projekt gitaristu ROOT, ktorý domovskú kapelu pred časom definitívne opustil, aby sa mohol venovať práve svojej novej hračke. Line-up okolo neho sa menil dosť často, na novinke však Blackie razí heslo „urob si sám“ a tak „KRF“ predstavuje CALES už iba ako one – man projekt. Pritom to, že nápady pochádzajú len z jeho hlavy, nahrávke nijako neubližuje. Práve naopak, ide možno o najsilnejší materiál aký Blackie doteraz vypustil.
V spojitosti so stále rýdzo metalovou podstatou jeho muziky som výsostne spokojný najmä s faktom, že Blackie kašle na kadejaké fidlikátka, s ktorými si iní môžu obložiť záchodovú misu a na vytvorenie správnej pagan atmosféry mu až na ojedinelé, vzácne, a práve preto spestrujúce výnimky (záver „Savage Blood“) bohato stačia gitary. Gitary, gitary a ešte raz gitary! Šťavnaté, prierazné, no pestré a masívnymi, zemitými riffmi hlasito si pýtajúce slovo. Pritom častokrát silne melodické, melódie však nie sú servírované na striebornej tácke ako na minulom „Savage Blood“ (prečo vlastne dosť rýchlo aj omrzeli). Sila „KRF“ tkvie práve v postupnom procese rozmotávania sprvu zdanlivo beznádejne zamotaného, neforemného uzlíku jednotvárnych riffov, ktoré pri prvom vypočutí najviac pripomínajú škaredú krvnú zrazeninu. Keď však čokoláda stuhne a vy zrazu rozpoznáte celkom zreteľné tvary, s chápavým „Aha!“ na perách si uvedomíte, že toto odhaľovanie sladkých prekvapení bolo na novinke najväčším zážitkom.
Aj preto by bola veľká chyba vzdať boj po jednej (tej úvodnej) bitke. Obsah disku sa totiž len tak neomrzí. Vo väčšine (ono vlastne vo všetkých ôsmich) prípadov ide o ten typ skladieb, kde sa po rozlúpnutí škrupiny dá objavovať aj po mnohých vypočutiach. Tento proces býva občas navyše sprevádzaný uznanlivým kývaním, až počudovaním nad tým, ako jednotlivé motívy, hoci len miniatúrne elementy na seba logicky a prirodzene nadväzujú a vypĺňajú formu vytvorenú rozmanitou rytmikou. Toto bude dôvod, prečo sa budete ku „KRF“ periodicky vracať i keď vás podchvíľou prepadne závislosť na čomkoľvek inom.
Čo viac, okrem pekných melódií, ktoré postupne dobyjú vaše sluchovody, skladby majú aj svoju náladu. V takej „Song Of The Outlaws“ sa veselo a do rytmu skacká okolo ohníka (myslené trochu inak ako v prípade všetkých tých Korpiklaanov), aby sa v nasledujúcich dvoch kúskoch zasa melancholicky zvážnelo. Aj nákazlivá náladovosť mnohých momentov tak prispieva k dobrému dojmu z celej nahrávky. Vrcholom, ktorý je dramaturgicky správne umiestnený na záver, je potom ťaživý, valivým tempom zahraný 8 minútový záverečný opus, ktorý na košatej ploche sumarizuje vypočuté a pridáva čerešničku v podobe krásnej brnkačky v závere, na čele so skromným, no fenomenálne umiestneným kontrastným brnknutím do basy. Jasný vrchol albumu a možno najlepšia kompozícia v diskografii CALES.
Jediná, zato však vyslovene do uší bijúca vec, ktorú možno aspoň v relatívnej rovine „KRF“ vyčítať, je vokálna stránka. Je pre dobrý pocit z inak perfektného pagan metalového albumu dôležitým kritériom čistý spev? Je vôbec prepieranie vokálnej stránky v takomto prípade na mieste? Budem rád, ak sa vyjadríte, každopádne, za dobrého speváka Blackieho, bez urážky, nepovažujem. Jeho snaha o čistý spev spočiatku trhá ušné bubienky a v kontraste s bezchybne zmáknutou dramaturgiou všetkých piesní je úderom päsťou do brucha. Jediným šťastím (aspoň v mojom prípade) je fakt, že tzv. sila zvyku tu časom zafunguje, napriek tomu som to nehodlal v recenzii prehliadnuť.
Čo záverom? Nápaditá nahrávka, k podstate ktorej si treba chvíľku presekávať cestu, kompozične ucelená, maximálnym možným spôsobom gitarová, s krásnym feelingom. Celý materiál od stlačenia „play“ nezastaviteľne a bez zádrhelov šlape až do konca. Všetko znie tak prirodzene a kompaktný celok vytvára dojem, že Blackie nahral album s prstom v nose, iba tak mimochodom popri tom, čo si ráno dělal sváču. Táto kolekcia znesie najprísnejšie kritéria a hrdo sa stavia na roveň zahraničnej konkurencii. „KRF“ tak jednoznačne patrí k tomu najlepšiemu, čo sa u vás minulý rok urodilo.
|
