Švajčiari ELUVEITIE v posledných rokoch chytili osudom ponúkanú šancu za pačesy a mohutnejúce zástupy fanúšikov, ktoré im zabezpečili slušnú popularitu, udržujú v strehu zvýšenou frekvenciou vydávania albumov. Po dva roky starej „Slania“, ktorá bola práve z hľadiska stúpajúceho záujmu metalovej verejnosti prelomovým dielom, prišla minulý rok pekná a vkusná odbočka v podobe prvého dielu akustického „Evocation“, ktorého pokračovanie je naplánované ešte v priebehu tohto roka. No a pred pár dňami prišiel rad aj na nasledovníka úspešnej „Slania“ v podobe horúcej novinky „Everything Remains“.
Osobne som tipoval, že toto obdivuhodné tempo sa skôr či neskôr na kvalite nahrávok podpíše a tu mám prvýkrát pocit, že sa tak do istej miery stalo. Žiadne strachy, obavy z totálneho prepadáku dokáže zažehnať už prvé – druhé vypočutie, problém je však v tom, že miesto toho, aby s jedlom rástla chuť, sa naopak občas musíte do vypočutia kompletného tracklistu nútiť a v očakávaní, kedy sa „to“ už konečne prelomí, začnete paradoxne odhaľovať viacero hluchých miest. Že by mal album fungovať ako celok, na to tiež zabudnite, pretože na rušivú vatu, posúvajúcu celkovú stopáž do roviny dlhohrajúcej placky, sa nezabúda.
Tu si dovolím namietať proti skladbe tracklistu, ktorý je postavený dosť nešťastne. Titulná skladba je nezaujímavá a moment, ktorého by ste sa zachytili, neexistuje. Po tretej „Thousandfold“, kde sa situácia lepší, má rovnaký problém aj nasledujúca „Nil“. Uchu lahodiacejšie veci sa začnú diať až s akustickou „Isara“, no a jediná skutočná perla, „Quoth The Raven“, sa ukrýva až hlboko zastrčená na ôsmej pozícii, ku ktorej sa však mnohí ani nemusia prepracovať, čo je na druhej strane škoda, pretože refrén svojou chytľavosťou prekonáva aj legendárnu „Inis Mona“ (nekameňovať).
Ono výsledný dojem bude závisieť od toho, čo vlastne od folk resp. pagan metalu čakáte a čo v ňom hľadáte. V zásade zvyknem v tomto žánri odlišovať kapely, ktoré majú dušu a znejú nápadito, akosi serióznejšie, a teda uveriteľne, od ohníkových tancovačiek, ktoré sú tu na to, aby sa nám všakovaké ohnivé vody lepšie hnali dolu krkom. ELUVEITIE tak celkom nepatria ani jednej strane. Rozkročili sa kdesi uprostred, vo výsledku však hrajú na novinke bez znateľného posunu a o niečo nudnejším spôsobom ako minule. „Slania“ totiž dokázala zaujať aj relatívne premysleným designom čisto metalových kompozícii, čo sa mi, priznám sa, teraz nestáva. Dojmy z niektorých skladieb mi síce zlepšilo živé prevedenie na Paganfeste, no iba natoľko, aby z toho vzišiel lepší priemer, vhodný ako nerušivý element pri práci. Rád sa k tomuto materiálu vrátim v hospodskom jukeboxe pri zaslúženej orosenej odmene, niektorí sme však (zrejme naivne) čakali nejakú pridanú hodnotu.
A tá tu obsiahnutá nie je (vážne, hľadal som...). Nechcel som od „Everything Remains“ nič ohromujúce, iba slušný žánrový album, ktorý dokáže zaujať. A tu je až príliš mnoho priestoru pre kyslý ksicht. Prepojenie oboch hudobných žánrov sa mi zdá byť dosť násilné, takže k prirodzenosti a uveriteľnosti minulého diela má novinka ďaleko. To je však pohľad človeka, ktorý sa od dôb „Slania“ hudobne (v mantineloch pagan metalu) posunul trošku inde a ELUVEITIE sa, žiaľ, neposunuli s ním, čo im nechcem vyčítať. Kto má Švajčiarov rád, na svoje si príde a pokojne si bodík môže prihodiť. Z dôvodu, že akustické fidlikačky samotné idú oktetu momentálne lepšie, osobne zameriam pozornosť na druhý diel „Evocation“, ktorý by sa mal objaviť ešte tento rok.
|
