Bol to pred tromi rokmi poprask. Detsky naivná vec francúzskeho pôvodu, „Souvenirs D´un Autre Monde“ od „akéhosi Neigeho“ si získala srdcia širokého metalového publika prakticky bez rozdielu príslušnosti či už k jeho extrémnejším, alernatívnejším alebo melodickejším vetvám. Teraz však detské fantazírovanie ustúpilo hĺbavejšiemu poňatiu materiálu. Novinka je ťažšie prístupná, poslucháč má oveľa viac problémov s prenikaním do jej tajomstiev, finálny dojem však za to stojí oproti námahe vynaloženej na jej pochopenie niekoľkonásobne.
Neige sa s vami hrá. Novinka je postavená tak, aby ste po prvom oťuknutí sa s ňou vsadili „all in“ na predchádzajúcu „Souvenirs D´un Autre Monde“, a práve tam padne kosa na kameň. Po viacnásobnej prechádzke šesticou krásne naaranžovaných kompozícií vám docvakne – tento disk je narozdiel od pudovo, inštinktívne zahraného predchodcu dielom vyzretého človeka s pozmeneným pohľadom na svet. Už to nie je hudba pripomínajúca mierumilovnú rozprávku o spiacej princeznej a odvážnom mládencovi so šťastným koncom. Neige nechal tentokrát oveľa viac priestoru aj pre vystrčenie black metalových pazúrikov. Tie sa vedia zatnúť do pokojných shoegazeovo / post-rockových rozvláčnych plôch a neskutočne zdramatizovať dianie na ihrisku. Mnohokrát sa s cieľom divácky zatraktívniť predstavenie hrá na hrane ofsajdu, pasca však nesklapne ani raz, na to je autor už dostatočne skúseným matadorom a výsledkom je nahrávka, ktorej prešpekulovanosti po dlhšej dobe zatlieskate.
To najmä preto, lebo Neige sa nebojí manierov v hudbe typicky postmoderných, a teda kombinuje na prvý pohľad neskombinovateľné. Veľmi príjemné, upokojujúce shoegazeové plochy miešajúce sa s tým, čomu sa dnes nadáva post-rock. To je nádherná dvojka, ktorá vytvára ťažko odolateľnú, zvláštne melancholickú atmosféru. S tým sa však chlapec nehodlá uspokojiť, a tak v úvode zadumanej druhej časti titulnej skladby mocne švihne na pokojnú večernú hladinu odrážajúcu sťahujúce sa posledné slnečné lúče nemilosrdným bičom black metalovým. Pridáme plyn, miesto „mierumilovného“ zasneného čistého spevu zapojíme havraní škrek, aby sme o chvíľku zastavili, vydýchli a vzápätí snívali ďalej pomalším tempom, avšak s hutnejším gitarovým spodkom. Ako vrchol večera podávame k tomu geniálne zvolený „bum-čvacht-čvacht“ rytmus, ktorý čoskoro vystrieda ďalšia porcia príjemného snívania. Toď len krátka exemplárna ukážka – vďaka výborne zvládnutým kontrastom zažijete toho omnoho viac.
„Écailles de Lune“ spôsobuje akési zvláštne psychické rozpoloženie poslucháčovo. Celok má totiž istým spôsobom romantický (uff, tak som to povedal..) nádych, síce nedefinovateľne pochmúrny, nie však ten typicky doomový. Žiadna beznádej, bolesť, strach. Smútočné farby tu nemajú miesto, no napriek tomu „Écailles de Lune“ nie je ani nahrávkou, ktorú by ste si pustili pri vylihovaní na slnkom rozpálenom piesku. Treba sa večer introvertne zavrieť do izby, zhasnúť svetlo a veľké kúzlo Mesačných Šupín vás pohltí.
Prešli tri roky a je vidieť, koľko môže takýto časový úsek znamenať pre tak mladého umelca, akým je Neige. Prepracovaná, neporovnateľne dospelejšia kolekcia, ktorej síce už chýba dosť veľká časť z detskej naivnosti charakteristickej pre minulý počin, avšak novinka je aj preto, že sa tohto „syndrómu“ zbavila, kompaktnejšia, jednoznačne impresívnejšia a hlavne je v ušiach neporovnateľne trvácnejšia. Nezaujme hneď, nemá za úlohu dvihnúť zo stoličky, avšak naopak, upokojuje a časom plne rozkvitne, pričom nevyprchá, zostane. Studňa emócií a netuctovej romantiky pre vyvolených, ktorá snáď nemá dno. Stlačíte PLAY, hodíte sa a viac ako 40 minút padáte. Sami pre seba si budujete vlastnú galériu, do ktorej nikto iný nebude mať prístup, pretože každý človek bude tento album vnímať inak. „Écailles de Lune“ je akýmsi kľúčom, ktorý tú galériu otvorí. Ste zvedaví, aké obrazy vám (okrem toho krásneho obalu) v hlave vytvorí Neigeho prítomnosť? Mali by ste...
|
