Ak som v doterajšom priebehu roku 2010 musel byť spokojný s tým, koľko zaujímavých nahrávok naprieč žánrami vychádza, druhá strana mince začína poslednou dobou nepríjemne vystrkovať rožky. Mimo iných k tomu na moje veľké nepríjemné prekvapenie napomohli aj Íri, ktorých eponymný počin som približne pred rokom zaslúžene vychválil. Pokiaľ sa totiž zdalo, že post-rock ako vetva je v koncoch, práve predchodca dnes recenzovanej nahrávky ukázal, kadiaľ môže viesť cesta – naprieč emotívnymi kompozíciami s opatrne dávkovanou chytľavosťou. Piesňami, ktoré vedia rozprávať aj bez spevu a kde miesto prchavých konkrétnych „geniálnych“ okamihov hrá hlavnú úlohu komplexný, trvácnejší dojem a príjemné pocity. Pocity, ktoré vami prechádzajú počas trvania nahrávky a zotrvávajú aj po jej skončení, takže sa s veľkým potešením k nej čoskoro vrátite znova. Ale bublina zrazu praskla... a nepozerajte tak na mňa, no. Tenhle ročník se nevyved.
Aby sme ale hneď od podlahy nevyznievali predpojato, treba uznať, že „Éra Piateho Slnka“ vôbec nezačína zle. Úvod v podobe „Worlds In Collision“ disponuje typickými „Astronautími“ náladami, zaujímavá ústredná melódia sa však v zrkadle obzerá príliš dlho a druhá polovica zbytočne dlhej 7 minútovej kompozície vyznieva dostratena. Smutne musím konštatovať, že nasledujúca singlovka „In The Distance Fading“, vďaka ktorej som sa na novinku veľmi tešil, je napokon vrcholom celej trištvrtehodiny. Írom vlastná špecifická melanchólia tu konečne zanecháva na duši nejaké stopy a navyše je po vzore napr. „Zodiac“ z minulej dosky aj pomerne dynamická – vskutku jediná stopa, ktorá tu neklame.
Prvých dvanásť minút teda obstálo, i keď je vám už aj počas nich jasné, že ak dostanú Astronauti nabité, tak im to odskakuje od hokejky a keď už, tak sa im bránka „zázračne uhýba“, pričom v ďalšom priebehu už v nej vlastne ani nemusí nikto stáť. Aj v tých najlepších momentoch totiž chlapi nie sú schopní prísť s tak ohromujúcimi melódiami, aké minulý disk ponúkal takmer v celej svojej dĺžke. Zvyšná viac ako polhodina je pri použití veľmi pohodlnej metódy "samozrejme, drahá, že ťa počúvam“ fajn spoločník povedzme na zaspávanie (ale musíte byť veľmi unavení), no ak máte tendenciu zväčša sa na to, čo vylieza z reproduktorov, trochu sústrediť, týchto sedem položiek nemôže obstáť.
Ide totiž o bezpredmetné blúdenie v kruhu, narážanie do steny, ktoré zastavíte len tak, že stlačíte „stop“, samotní protagonisti to totiž vlastnou hlavou nezvládli. Pokiaľ začiatok ešte aspoň z diaľky dával hmlisto spomenúť na GIAA v ich najlepšej hodinke, nasledovné dianie jednoducho nemá hlbší zmysel a opakovane to s cieľom preniknúť skrz budete počúvať márne. A ak to predsa len skúsite, onedlho si uvedomíte, že takto by ste si vedeli na povale brnkať aj vy a zadarmo.
Hlavnou príčinou, prečo sa posledné dva kotúče írskych náladotvorcov nedajú postaviť vedľa seba, je po prvé – onen prvotný dojem, ktorý v tomto prípade vlastne nevznikol. Nie je už to samo osebe dosť výrečným dôkazom o tom, že nahrávka nemôže uspieť, keď je bez chuti? Keď nezanecháva či už negatívne alebo pozitívne vibrácie? Že najhorším umením je také, ktoré strečkuje medzi pólmi plus a mínus, samotné nevie, či je rybou alebo rakom a ja neviem, či chcem chváliť alebo nadávať? Po druhé, pokiaľ sa predchodca pre mňa stal drogou, ktorú som si šľahol, keď som potreboval vycúvať z pochmúrnych nálad, vždy ma naladil na vlnu „všetko bude fajn“ a jeho kúzlo nevyprchalo dodnes, „Age Of The Fifth Sun“ okolo vás len prebzučí a zabudnete naň okamžite po odznení posledných tónov (a autor zrejme po dopísaní recenzie).
Je len jedným z mnohých áut v kolóne a nedokáže na seba strhnúť pozornosť absolútne ničím, čo by malo stáť za zmienku. Zbytočná nahrávka kapely, ktorá podľa mňa mala udávať tempo. Je zaujímavé, že práve títo sympatickí Íri zrazu nevedia, kde končí post-rock a začína ubíjajúce kolovrátkovanie jedného „geniálneho“ nápadu a stopáž naháňajúce naťahovanie ruchov a (pa)zvukov. Ak vám život pripadá krátky, „Age Of The Fifth Sun“ určite nevytiahnete, ak si budete chcieť vypočuť niečo „vyššie“, niečo, čo dokáže vami zamávať, inšpirovať vás, naladiť, či prinajhoršom aspoň zaujať. Rok a pol starý zápis to spĺňal aj s pridanými hodnotami, ten aktuálny nemal ani vzniknúť.
|
