Partia z Lyonu, konkrétnejšie meno Fursy Teyssier by tomu, kto obsmŕda okolo post-záležitostí najmä francúzskej značky, nemalo kriviť ústa v ľahostajný úškľabok. Tento týpek totiž mimo iné kreslil obal k novinke ALCEST a s hlavným mozgom tohto projektu, starým známym Neigem minulý rok spoločne vytvorili jediný dlhohrajúci štúdiový album post-punkovo blackového (navrhujem zlynčovať toho, kto vymýšľa tieto škatule), nateraz umlčaného avignonského telesa AMESOEURS. Aby toho nebolo málo, istý Winterhalter, ktorý u Fursyho obstaráva bicie, sa angažuje vo všetkých spomenutých značkách vrátane recenzovanej.
Z prvého odseku možno ľahko odvodiť, čo sa na ploche slabej trištvrtehodinky debutu LES DISCRETS asi tak deje. Niežeby Fursy chodil po nociach tajne vykrádať Neigeho šuplík, ak vám však výsledok jeho snaženia nepripomína ALCEST, tak si na kábli nestojíte. Vy totiž žiaden nemáte. Obe nahrávky vychádzajú približne v rovnakej dobe a porovnávaniu som sa nevyhol. V prvom rade, Fursy nemá potrebu zbiehať si pre gólové šance do extrémnych hudobných polôh, tak ako to práve (popravde prekvapivo) urobil Neige.
Miesto toho sa snaží skladby ako malé diely veľkej skladačky zaobaliť do určitých nálad (intro „Vzlietnutie Havrana“ je v tomto smere jedno z najkrajších, aké som počul), ktoré sú – po prvé – pre danú kompozíciu charakteristické a vystihujú jej vnútornú podstatu aj bez minimálnej znalosti francúzštiny a po druhé – pomáhajú z kolekcie piesní vytvoriť harmonický, spoľahlivo fungujúci celok. Do prehrávača ho nevložíte preto, aby ste si vychutnali konkrétne inštrumentálne fígle a zaujímavé momenty, iba sa chcete utopiť v obľúbenom kresle a nechať sa pohltiť vytvorenou náladou.
Tú, ak pre hmlistú predstavu teda máme byť aspoň zamak konkrétni, vytvárajú najmä výborne naaranžované a skvele načasované prechody medzi úsekmi uhladených riffov a príjemne uspávajúcich malebných akustických pasáží v kombinácii s Fursyho "sakrblé" spevom. Pričom ale vôbec nejde o ten typ post-metalovo kontrastnej hudby, pri ktorom sa vám vplyvom náhlych zvukových „nerovností terénu“ instantne zresetuje mozog. Táto mačka príjemne melancholicky pradie, slová vrčať ani škriabať nemá v repertoári, krvný tlak ostane konštantný. Všetok dej bezbolestne lezie do ucha – lahodný easy listening... Na vás je, či v ňom Francúzi zostanú alebo ich pri dôležitejšej práci pustíte z hlavy. Jedno aj druhé je rovnako možné, „Septembre...“ sa nevtiera - nepotrebuje to. Dať vedieť, že som tu, no neotravovať. Budú tu pre vás, keď to budete potrebovať, nebudú vám však zamestnávať makovicu celý deň, ak si to neželáte.
LES DISCRETS svojou hudbou nehodlajú búrať žánrové hranice, či kliesniť cestu novátorským postupom, nad ktorými by fajnšmekri v čajovniach viedli intelektuálne sfetované debaty a dumali nad nezmyselnými prognózami ďalšieho vývoja. Ak je ale dobrá muzika (tá, ktorú oceníme časom) na svete preto, aby v mysli vyvolávala (ne)určité predstavy, unášala z bolestnej reality a každou notou neomylne zasahovala rozmaznané centrá estetického cítenia; ak notové zápisy v drážkach tohto disku prúdia nielen do vašich uší ale aj niekam hlbšie, presne tam, kde sídli detská časť vášho ja, ktorá si myslí, že ak si zakryje oči, nikto ju neuvidí, potom nech vám je táto kolekcia krásne osobitým soundtrackom dokresľujúcim čaro sviežich septembrových večerov, kedy leto má už len jednu nohu a druhou skacká k jeseni. Hudba k reflexívnym úvahám. Fľaša Portského sa zíde ;-)
|
