Sprvu to podľa dávnejších informácií vyzeralo, že Návaz Tour sa nejaký čas bude pretĺkať aj slovenskými dolinami. Žiaľ, buď neschopnosť alebo neochota z našej strany zrejme spustila postupné rušenie koncertných zastávok za riekou Moravou (pôvodne sa mali kufre vybaľovať aj v Nitre a Prešove) a naša kapitála sa v tom napokon 11. marca ocitla sama ako kôl v plote. Na druhej strane, tým skôr by bolo hriechom nevyužiť to, minimálne sa sem určite zlietli fanúšikovia z iných kútov republiky a účinkujúci si tak nemuseli pripadať ako na súkromnej párty.
Spočiatku to však presne tak vyzeralo. Keď pred ôsmou začali štelovať inštrumenty domáci None, pozeralo sa na nich bez prifarbovania asi toľko ľudí, koľko si narátate na všetkých končatinách prstov. Mladíci sa sami označujú ako alternative metal, no keď po taktickom naťahovaní začiatku za účelom prilákania zopár ďalších zvedavcov spustili, počul som skôr akýsi melancholický rock, vhodný predovšetkým ako výplň čakania na autobus – tzn. počúvalo sa to fajn, nič vyložene zaujímavého však ich set nepriniesol a ani občasná výpomoc v podobe zaujímavých coverov „Hallowed Be Thy Name“ a „Fragile Dreams“ (na autorov tu snáď nemusím plytvať priestorom) neprekryla fakt, že najlepšie ste urobili, keď ste celý čas očumovali fešnú basáčku.
Tomu zodpovedalo aj publikum postávajúce pred pódiom – dosť veľkú časť tvorili pravdepodobní kamaráti a známi účinkujúcich (niektorí z nich by zrejme inak do Randalu nepáchli, občas som mal z ich výzoru pocit, že sa nachádzam vo vychytenom bratislavskom obchodnom centre). Videl som rozhodne horších, prajem None ďalej všetko dobré, pokiaľ sa ale budú báť ísť hlbšie pod povrch a ostanú len pri jemne sladených brnkačkách, z tohto mráčiku nezaprší.
Samotní Sajlenti potom zvučili a zvučili, ani čoby sa Pražský orchester chystal zahrať Vyšehrad. Hlavne David prášil svoje „koberce“ s nezlomnou vôľou, kto však zopár podujatí na Karpatskej 2 už zažil, neobťažoval sa dúfať, že práve táto osmička dokáže pred nás po polhodinovom trápení predstúpiť so zvukom čistým ako ľalia. Hádali sme správne, už úvodná skladba odhalila nepríjemné pískanie v reproduktoroch u Pavlových huslí, ktoré až do konca nezmizlo, Hanka zasa naopak občas musela riadne zabojovať, aby sa jej hlas predral húštinou výživných hustých riffov. Nech to vezmeme z ktoréhokoľvek konca, s nedávnym vystúpením na Favále sa po technickej stránke Randal zrovnávať nemohol. Každopádne – neriešili sme. Nemalo to cenu. Hlavný chod viac ako nedokonalou technickou stránkou, za ktorú nemohol, zaujal predstavením dostatočne energickým a uhrančivým, aby sme sa prestali zaoberať v tú chvíľu už zbytočnými detailmi.
Oktet prišiel samozrejme slovenskému publiku predstaviť svoj piaty radový album, z ktorého sa nalievalo výdatne – nepovšimnuté napokon ostali iba „Sudice“ a „Samodiva“. Novinková žatva bola prekladaná občasnými výletmi do dôb „Relic Dances“, staršiu tvorbu však na tejto šnúre bude zrejme reprezentovať iba „Shadow“ z červeného albumu. Setlist bol prakticky totožný s tým na Dark Valentine Party v Brne, dostalo sa teda aj na „kontroverznú“ a „gýčovitú“ „Slava“.
Tá bola síce spolu s nemenej skočnou „I Would Dance“ prakticky jedinou, kedy sa mnohokrát strnulé publikum rozohrialo na teplotu približujúcu sa správaniu fanúšikov na typických rockových koncertoch, znížená pohybová aktivita plebsu ale bola pri muzike ostravských, myslím, na mieste. V hojnom počte sa skôr vyskytli prípady jemného klátenia sa do rytmu a blažených úsmevov na tvárach. Hanka po celý čas rozdávala vrelé úsmevy na všetky strany, oproti štúdiovým nahrávkam bol jej prejav emočne angažovanejší a v inštrumentálnych pasážach predvádzala vkusné tančeky. Tak trochu jej protipólom bol huslista Pavel – v momentoch, keď nechal slák odpočívať, skúseným okom starešinu spoza okuliarov stoicky pozoroval dianie pod pódiom štýlom „kto ma dokáže vyviesť z miery, tomu kúpim pivo“ – nepodarilo sa :)
Jedenástku čarovných, zväčša pochmúrnych záležitostí doplnila „Pohanská“. Keď sa potom aktéri odobrali do backstage, dlho sme ich vyvolávať nemuseli. Presnejšie nám to trvalo dobrých 10 sekúnd, aby sme pánov a dámu presvedčili, že sa im oplatí pred nás postaviť ešte raz. „Přísahám“ tak natiahla ich vystúpenie na slabú hodinku a pol a bolo veru ťažké uveriť, že to tak rýchlo ubehlo. Celý večer možno zhodnotiť ako vydarený – kto vedel, kam a prečo ide, ten za prívetivé vstupné nemohol byť sklamaný. Ak niekto zablúdil náhodou, snáď bol v prvom rade príjemne prekvapený. Dúfajme, že ako publikum sme obstáli a Bratislava čoskoro znovu bude môcť načúvať moravským elégiám.
Setlist: Mokoš, Look, Tváří v tvář, Zlatohlav, Skryj hlavu do dlaní, Pramen, co ví, Shadow, Dva stíny mám, Slava, I would dance, Pohanská // Přísahám
|
