Pokiaľ viem, Rakúsko v celej zhruba štyridsaťročnej histórii tvrdej hudby nikdy nepatrilo k významným exportérom produktov domáceho ťažkého priemyslu. Keď sa fanúšik z hradu Devín zadíva na druhú stranu Dunaja, z tohto pohľadu toho dodnes veľa zaujímavého neuvidí, už len preto, že pre jednu z mála výnimiek, ktorú budeme dnes pitvať, bolo potrebné ďalekohľadom ukázať až do Tirolska. Po akustickej odbočke „In Luft Geritz“ sa DORNENREICH vracajú k tvrdším polohám a ako to tak nadšene röntgenujem, hlavný mozog Eviga sa uštipačných poznámok z mojej strany na margo nového materiálu obávať nemusí (ja viem, že sa mi na ne môže vyprdnúť, ale zdramatizujme to).
Dramaturgia celého albumu je zvládnutá na výbornú, povedal by som, že až výnimočnú a zriedkavú. Oproti minulosti nie je ťažké zaznamenať jemné osekanie kedysi veľkorysých laufzeitov na predsalen znesiteľnejších 5-8 minút, s čím ide ruka v ruke dynamika, ako hneď na úvod prezrádza priamočiarejšia „Flammenmensch“. Všetky položky sú pre začiatok obdarené niekoľkými do hry vťahujúcimi okamihmi. No v čase, keď prvotná zamilovanosť má pominúť, mozog by sa mal chemicky vrátiť do pôvodného stavu a znovu nadobudnúť potratenú schopnosť kritizovať nedostatky, tie sprvu osamelo stojace zvukové vlákna vytvoria pevné plátno a vám ani nenapadne na občasné zaváhanie kopyta hľadieť negatívne.
Štruktúry jednotlivých skladieb pôsobia natoľko inteligentne, aby sa ich postupným odhaľovaním introvertný vychutnávač opojných momentov a jeho šálka japonského zeleného čaju dostávali do exaltovaných stavov so železnou pravidelnosťou. Rezavé sýte gitarové steny sú často sprevádzané naozaj sugestívnymi husľovými linkami, občas zachádzajúcimi až do plačlivých polôh, ktoré paradoxne vôbec na psychiku depresívne nepôsobia. Toto základné výrazivo je umne prekladané raz dramaticky znejúcim diktátom basy, inokedy zasa upokojujúcim pohladením španielky. Eviga strieda niekoľko hlasových polôh od škriekania často vrcholiaceho v chutných afektovaných dojazdoch, mučivo preťahujúc posledné slabiky („Wandel Geschehe“), cez esesácky úsečné hltavé štekanie („Flammenmensch“) až po šepot, dodávajúci dotyčným momentom zvláštne vibrácie.
A nemôžem si pomôcť ale práve druhá menovaná poloha má vďaka nemčine ohromný ťah!
Napriek tomu sa nájdu úseky, ktoré znejú akosi toporne, nerád by som však v prípade „Flammentriebe“ použil termín nedorobene. Prekvapivo vôbec nie na škodu celku a výsledného dojmu, skôr naopak. Je to ako so ženami - ani tie najkrajšie (v zmysle „photoshopovo“ dokonalé) paradoxne dokonalé zďaleka nie sú, pretože im chýbajú k dokonalosti nedokonalosti. To už je síce o uhle pohľadu na vec a o vkuse predovšetkým, o to však práve ide aj na „Flammentriebe“.
Mne zásluhou aj tohto faktoru novinka západných susedov vyložene brnkla na strunu a baví ma celá bez zakopnutia. Celok sa nevtiera, pritom pozornosť vie upútať od prvých sekúnd až do konca. S tým súvisí konská dávka znovupočúvateľnosti, a to v pomerne krátkych časových odstupoch. Je to zvláštne, ale po doznení posledných tónov sa väčšinou márne pokúšam obzrieť naspäť a vypichovať momenty, vďaka ktorým by sa neskôr dal zdemolovať sprchový kút. Táto muzika sa nevpíja do vášho vnútra, ako atrament do pijavého papiera, iba vo vás zanechá ten príjemný dojem, že vás to bavilo, pričom si ale neviete konkrétne vybaviť, čo vás bavilo, takže si to musíte pustiť znovu. A to absolútne postačuje, aby ste sa k „Flammentriebe“ vrátili aj zajtra, aj o týždeň. Eviga však maľuje čerta na stenu a pripúšťa, že táto položka môže byť v diskografii DORNENREICH poslednou metalovou. Nuž... only time will tell. A vy tam vzadu nečumte a pustite si tiež. Tu sa hrá extraliga!
|
