Romantika, nežnosť, láska. Slová, ktorých význam túži každý z nás v živote spoznať a chce ich adresovať tomu, koho má rád. Môžeme ich napísať, povedať, nakresliť, alebo aj zaspievať a vniesť ich tak do srdca danej osoby. Tento cieľ si stanovili aj členovia kapely Liv Moon a prinášajú nám nový album, ktorým sa opäť pokúšajú zaútočiť na naše city. Robia to pritom nenútene a je pritom úplne jedno, či obľubujete takýto štýl hudby alebo nie. Album si k vám napriek tomu dokáže nájsť cestu. A to je vzhľadom na pôvod kapely veľmi smelé konštatovanie!
Nebudem však chodiť okolo horúcej kaše. Sila tohto albumu spočíva predovšetkým vo vokáli hlavnej speváčky a v spôsobe, ako s ním dokáže pracovať. Jej hlas je veľmi farebný a rozsiahly, takže album ponúkne doslova spevácke orgie. Akane Liv nerobia problémy nízke, či vysoké tóny, všetky spieva s prehľadom a pritom stále pôsobí krehko a skromne. Na albume sa s ňou stretnete v dvoch polohách: v opernej a kabaretnej a o oboch nemožno hovoriť inak, ako kladne. Najlepším príkladom je pieseň “Masquerade", ktorú odzrkadľuje aj obal albumu. Na jednej strane tak stojí skúsená kabaretná žena, ktorá presne vie čo chce, na druhej operná diva, ktorej jemnosť priam dojíma k slzám. Schopnosť využívať domáci prízvuk patrí navyše k Akaniným prednostiam, vie ho zapojiť tam, kde si to pieseň vyžaduje a naopak potlačiť tam, kde ho netreba. V praxi to znamená, že sa s ním stretnete prevažne v japonsky spievaných textoch a v refrénoch, mimo nich si budete užívať jej „európskejší“ spev.
Čo sa týka samotnej hudby, nie je na nej takmer vôbec poznať rukopis z krajiny vychádzajúceho slnka. Typické črty, príznačné pre japonskú tvorbu, zapadli kdesi za obzor a preto sa nemusíte obávať, že sa vám melódie nedostanú do uší. Dostanú, a počas počúvania sa už nebudete pozastavovať nad tým, odkiaľ sú alebo čo hrajú, necháte sa iba unášať tam, kam vás hudba zavedie.
Nestáva sa často, že sa podarí kapele nájsť rovnováhu medzi dvomi žánrami a o to prekvapujúcejší bol pre mňa fakt, že som sa s tým stretol práve u nich. Z piesní cítiť vyspelosť, vedia, kedy treba pritvrdiť a kedy zase ubrať. Symfonické prvky sú dopĺňané tradičnými power metalovými riffmi a sú v dokonalej harmónií. Aj preto si vás album získa už na prvé počutie a len tak ľahko nepustí zo svojho náručia. Mierne nespokojní môžu byť tí , ktorí očakávajú od tohto žánru košaté melódie plné nápaditosti. Jednotlivé piesne majú spád, avšak po skladateľskej stránke neobsahujú výraznejšie originálne nápady a neprekvapia rozmanitými melódiami. Na druhej strane ale ani neskĺzavajú do jednej roviny a žánrovo nevykrádajú ostatné kapely. Melódie v nich sú proste zaujímavé, no nebudete mať pri počúvaní pocit, že sa jedná o niečo výnimočné.
Najlepšou piesňou albumu je jednoznačne pieseň “Alchemy“, vyčnievajúca nad ostatnými predovšetkým vďaka spevnému refrénu o láske medzi dvomi ľuďmi, ženskými zbormi, ktoré ju otvárajú a pompéznou hrou na klávesy . Z pomalších piesní ešte stojí za zmienku “Koorino Hitsugy“ sprevádzaná jemnou hrou na klavíri a emočne ladenými refrénmi. Z tvrdších piesní sú to bez pochyby “Amen!“ pre jej rytmické riffy elektrickej gitary a bicích, a “Kiss Me Kill Me“ predovšetkým vďaka prítomnosti huslí a gotického spevu. Miestami prázdna pieseň “Fugitive“ bude asi jedinou vlnkou na inak pokojnom mori a po jej prekonaní sa môžete nerušene plaviť na vodách melanchólie.
Album "Symphonic Moon" hodnotím ako svieži počin na poli symfonického power metalu, vymykajúci sa z priemeru predovšetkým vyváženými piesňami a vokálom, vdychujúcim piesňam život. Je ako láska vášho života, prekvapí vás, pobaví, pri srdci zahreje, a ak ste aj náhodou čakali od neho niečo iné, istotne vás nesklame. A to je niečo, do čoho sa oplatí ísť... ;-)
|
