Kapelu Dalriada istotne nemusím nikomu z vás predstavovať. Títo Tatári, pôsobiaci na metalovej scéne nejaký ten piatok, si za ten čas vybudovali dobré meno medzi fanúšikmi folk metalu a vytvorili si nezameniteľný “folklórny štýl,“ ktorým sa odlišujú od ostatnej konkurencie. Na ich novom albume sa znovu stretneme s niekoľkými známymi melódiami a opäť sa vrátime do doby, kedy zažívala folklórna hudba rozkvet a bola takpovediac jediným zdrojom zábavy. Nemusíte sa báť, kapela ani tentoraz nezaspala v čase. Opäť si raz berie z tejto kultúry to najlepšie a so zručnosťou skúseného kováča to pretavuje do metalovej podoby.
Ako som už naznačil, domáci folklór je hlavnou charakteristickou črtou kapely a takpovediac aj ich najväčšou inšpiráciou. Práve vďaka nemu vám budú niektoré melódie povedomé a okamžite začnete loviť v pamäti, kde ste sa len s nimi už stretli. Nepotrvá vám dlho a uvedomíte si, že rezké hranie huslí odkazuje na Čardáš, typickú maďarskú ľudovú pieseň, ktorá je jeho základným stavebným pilierom. Ten drží album pevne pohromade a vytvára z neho jeden ucelený celok. Od samého začiatku až po koniec pôsobí vyvážene a nenájdete na ňom žiadnu výraznejšie slabšiu pieseň. Lenže ako sa hovorí, nie je všetko zlato , čo sa blyští. Na jednej strane je síce dobré, že sa pri počúvaní nebudete nudiť, na strane druhej však budete mať problém rozpamätať sa na samotné piesne aj pri viacnásobnom počúvaní. Môže za to totižto ich schéma, ktorá je u všetkých piesní viac-menej rovnaká. Najlepšie ju vysvetľuje spomínaná ľudová pieseň. Rezké melódie ľudových nástrojov, bicích a elektrickej gitary striedajú zborové spevy vedené vokalistkou , ktoré pri vrchole prudko klesajú a následne po primeranom sóle opäť nastupujú, aby vám umožnili ešte raz absolvovať túto úžasnú kolísavú cestu. Z tohto dôvodu album vyžaduje viac času, kým sa uloží v pamäti. Nemusíte sa ale obávať zložitejších riffov alebo účasti progresu. Oboje na albume nenájdete a napriek tomu vás svojím pomalým odhaľovaním zabaví na dlhú dobu. Na rozdiel od svojho predchodcu dokáže rozhýbať svojou energickosťou, melódiami a prinúti vás “pospevovať“ si piesne spolu s kapelou. Presne tak, ako to vo folk metale má byť.
So spomínanou schématickosťou súvisí aj vyváženosť. Vďaka nej dokáže kapela s dostupných ingrediencí uvariť chutný maďarský guláš bez toho, aby sa výsledok niečím priečil. Piesne, hoci sú dlhšie, sa neustále vyvíjajú, obmieňajú a tak nenastane situácia, že by sa jeden a ten istý refrén bez zmeny opakoval. Tieto drobné zmeny súvisia so samotnou štruktúrou piesne. Najčastejšie sa v nich menia inštrumentálne sóla, ktorých je v piesňach neúrekom a výrazne ich predlžujú. Vo folk metale to nie je ničím prekvapujúce. Zaujímavejšie však je, že tieto sóla pridávajú piesňam na atraktívnosti a ani raz nepôsobia rozťahaným dojmom. O ich účelovosti v tomto prípade nemôže byť ani reči. Vždy, keď nastúpia, vhodia ďalšie polienko do už rozhoreného ohňa a poriadne vás rozpália.
Čo vás ale určite nerozpáli, je samotný spev. Obaja vokalisti disponujú priemerným vokálom, ktorý ničím nevyniká spomedzi konkurencie. Miestami sa vyskytujúci harsh vokál je paradoxne jediným výraznejším poryvom vo vetre. Lenže..., na tom ako silno vietor fúka, nezáleží... Dôležité je, že veje a nedovoľuje ohňu zhasnúť. Práve vďaka tomu spev neprerušuje melódie, ale splýva spolu s nimi do krásneho celku. Pri pozornejšom započúvaní sa vám jednotlivé tony vkradnú do uší a už vás nepustia.
Pri samotnom prehrávaní albumu neraz nastane situácia, že si nebudete istý piesňou, ktorú počúvate. Aj to je dôkazom toho, že spomínaná schématickosť hrá na albume veľkú úlohu. Hlavné slovo na celom albume majú pochopiteľne husle, ktoré dopĺňajú tradičné riffy elekrickej gitary a bicích. Refrény sú poväčšine sprevádzané zborovým spevom celej kapely a vždy ich striedajú primerané inštrumentálne sóla niektorého z nástrojov. Aj preto je ťažké vybrať z albumu lepšiu či slabšiu pieseň. Všetky sú na jednej približnej úrovni a nedovoľujú si navzájom vyniknúť. Avšak poznáte to, nech sa akokoľvek snažíte, vždy sa nájde niečo, čo bude vyčnievať. V tomto prípade je to skladba “Napom, Fenyés Napom“, ktorej sa ako jedinej od začiatku podarí usadiť sa vám v mysli. Čardášom inšpirovanú rezkú hru na husle zo samotného úvodu piesne strieda spoločný spev vokalistky Laury a harsh vokalistu Tadeusza. Ako dravá šťuka sa potichu derie ku svojej koristi a tento jej lov vrcholí zborovým spevom celej kapely. Táto pieseň je suverénne najenergickejšou na albume a považujem ju aj za jednu z najlepších v diskografii kapely. Druhou piesňou, ktorá stojí za zmienku je “Borivók Enéke“. Na rozdiel od predchodcu v nej vyniká Laurin a Andrászov spev, blížiaci sa k hranici ich rozsahu. Vznikajúca nástojčivosť a mierne Andrászovo chrapľanie je veľmi vábivé, či už v sólach alebo v spojení s Laurou v refréne. “Julianus Utja“ je zase pieseň s najlepšie napísaným textom, umožňujúcim tak vyniknúť maďarskému jazyku a s ním spojenému zafarbeniu vo vokáloch. Jedinou piesňou, ku ktorej by mohly byť výhrady, je “A Juhászlegény Balládaja“ pre jej rýchlejšiu opočúvateľnosť a slabšiu atraktívnosť. Aj preto jej umiestnenie na záver albumu hodnotím kladne. Rovnako ako aj rozmiestnenie všetkých piesní na albume.
Album Napisten Hava možno na záver označiť ako kontroverzný! Na jednej strane možno povedať , že kapele sa podarilo na albume vyvarovať chýb z minulosti, ale na strane druhej je ako celok príliš vyvážený a jednotvárny. Vydrží vám dlho a zahreje pri srdci, ale chýba mu potrebná iskra, ktorá by v ňom toto teplo udržiavala. Napriek tomu vám ho odporúčam a ak vám neprekáža iný jazyk, nevidím dôvod, prečo by ste doň nemali ísť.
|
