Slovenská death metalová banda Apoplexy debutovala v roku 1993 demosnímkom
"Dysmorphophobia". O dva roky na to vydala prvý oficiálny debut "Tears Of The Unborn". Päť rokov na to, v roku 2000, upevnila svoju pozíciu na scéne albumom "Monarchy Of Damned" a potom sa po nej zľahla zem. Stala sa z nej na slovenskej undergroundovej scéne nepísaná legenda. Nik už nečakal, že chalani dakedy čosi ešte nahrajú. No po dlhých dvadsiatich troch rokoch Apoplexy vstalo z mŕtvych a to aj napriek tomu, že po ťažkej chorobe odišiel na druhý breh zakladajúci člen Andrej Kohout. Materiál sa chystal, no nebolo basáka ani bubeníka. Napriek tomu dotiahli čerstvý album "Destiny" do konca. Vyšiel v novembri 2023 a niet lepšieho času, ako vyspovedať Mária, človeka, ktorý celou svojou energiou Destiny priviedol na svet.
Poďme najprv k neblahej udalosti, k odchodu Andreja Kohouta. Čo sa stalo?
Život je veľmi krehká záležitosť, zvlášť keď sa cítime silní a osudom nedotknutí a práve preto sa niekedy správame bláznivo a nezodpovedne a niekedy priam hazardujeme. Hlavne mladosť-pochabosť je tým dobre známa. V mnohých prípadoch si svoje zdravie nevážime a berieme ho ako samozrejmosť. Život si uvedomíme, až keď sa dostaneme do stavu, keď nás ovládne choroba alebo nám zomrie niekto blízky. Paradoxne, vznik rakoviny môže zapríčiniť už zmena v jedinej bunke či už vonkajšími činiteľmi alebo genetickým predpokladom. U Andreja sa prejavila rakovina pankreasu, ktorá je v daných podmienkach aktuálne neliečiteľnou. Keď mi o tom povedal hneď na začiatku, nevedel som, ako mu dodať podpory a povzbudenia, keď sám som vedel, že je smrteľná. Aspoň nejakou formou odreagovania ten čas zmysluplne naplniť hudobnými skúškami a slovným rozptýlením. Časom skúšky bývali sporadické, pretože mu hlavne po chemoterapii bývalo veľmi zle, neskôr sme už zostali len pri osobných návštevách. Pár dní pred smrťou som ho bol ešte naposledy pozrieť, aj keď už návštevy odmietal, nakoľko choroba poznačila jeho stav aj dosť pochudnutým výzorom. Na pohrebe sme sa potom stretli priatelia a spomínali sme na jeho život a situácie, ktoré sme spolu prežili…
Ako ste mali v Apoplexy rozdelené úlohy s Andrejom?
Andrej bol hlavný ťahúň ohľadom štýlového zamerania nejakého vzoru, ktorý chcel dosiahnuť. Častokrát mi robil recenzenta, ktorá pasáž sa mu páči a ktorá nie... keďže som všetku hudbu skladal ja, nie vždy sa mu všetko páčilo a veľakrát sme spolu bojovali. Pri speve ma tiež často hecoval, púšťal mi nahrávky kapiel, ktoré sa mu páčili a ja som sa snažil s ich vokálom udržať krok. Niektorými námetmi textov vypomohol... ale väčšinou to nakoniec nechal na mňa.
Takže Andrej na album „Destiny“ nenahral ani notu? Počul aspoň riffy, či náznaky chystaného materiálu?
S Andrejom sme mali nacvičených asi päť skladieb. Počul už prvotné nahrávky zo štúdia. Nebol príliš spokojný s tým, že chcem do našej tvorby vsunúť klávesy a čisté spevy. Bol ortodoxnejším zástupcom tohto štýlu a preferoval čistý death metal bez prvkov black metalu. Neviem, ako by nahrávka vyzerala bez týchto dvoch výrazných činiteľov a či by bola taká autentická ako tá, ktorú sme vydali....
Ako ťa napadlo zlanáriť do Apoplexy bubeníka Jakuba Kouřila a Martina Bradáča s Mysterious Eclipse? Je zvláštne, že ste sa nepoznali, keď ste hneď spoza kopca...
Bol to kontakt jedného môjho kamoša, ktorý oslovil chalanov z Mysterious Eclipse a Brado hneď na túto ponuku pozitívne zareagoval s tým, že by poskytol na nahrávanie aj bubeníka z ich kapely. Mali po vydaní svojho albumu čas a spojiť svoje sily s nami sa im zdalo celkom inšpiratívne. Myslím, že sme si aj ako muzikanti, ale hlavne ako ľudia vzájomne veľmi sadli a okrem skúšok sme dennodenne v kontakte. Brada obdivujem za jeho trpezlivosť a prístup pri nahrávaní, za jeho skúsenosti, aj hudobnú produkciu, lebo to, čo v štúdiu robí, robí naozaj dobre.
Brado tento rozhovor čítať nebude – povedz, je to dobrý basák? Gitaristi väčšinou hrajú na basu ako na gitaru a potom to nerobí žiadané spodky pre dobrý zvuk kapely. Rozbehané gitarové prsty ich púšťajú do väčších možností a keď sa neustriehnu, potom len zbytočne masturbujú a spodky kapely idú do čava...
Brado je multiinštrumentalista, dokáže zahrať skvele gitaru, basu hrá na päťstrunovej base. Dáva do toho skvelé výbehy a improvizuje podľa sluchu. Tiež som ho videl hrať aj za bicími. Vždy sa pritom usmieva a hra v takej svojej pohode.
U Brada sa album „Destiny“ nahrával. Koľko vám to trvalo?
Nahrávať sme začali tesne pred koronou, pred zimou 2019, no vtedy im ku koncu roka skončila zmluva v starej skúšobni. Nejaké nahrávky sme stihli ponahrávať len kvôli tomu, že sme vytvárali na automate bicie kvôli rytmu, aby si to bubeník napočúval. No ten si to, samozrejme, ešte počas nahrávania neskôr sám upravoval... Od roku 2020 bolo obdobie korony, čo nás na rok vyradilo z hry, Mysterious Eclipse bolo bez skúšobne. Brada vtedy napadla skvelá myšlienka urobiť si skúšobňu so štúdiom pod strechou svojho rodičovského domu. To však chcelo vypratať spod strechy staré rárohy, spraviť poriadok, natiahnuť inštaláciu, zatepliť, odhlučniť a dať do toho všetok svoj voľný čas aj peniaze. (smiech) Priestory skúšobne sú zachytene aj na videoklipe „In the Carpathian s Woods“.
Brado nahrával, mixoval a mastroval celý album prvýkrát, je to jeho prvý producentský počin. Sú veci, ktoré by si ty spravil inak?
Ten album sme počúvali, mixovali a mastrovali niekoľkokrat. Len gitary som vrstvil a nahrával kvôli hutnosti štyrikrát. Dvakrát na analógovom Peavey 6505+ a dvakrát na digitálnom modulátori AmpliTube 5. To rozpätie je širokospektrálne, možnosti sú nekonečné. Dať zvuku konečnú podobu, aby znel skvele aj na malých či veľkých reprákoch je umenie. Zvukový majster ma môj obdiv. mnohokrát zachytil takú frekvenciu alebo nejaké ťuknutie o obruč na bicích, čo som ani nepočul. Myslím, že po prvých počinoch, neustálych výtkach a po apele od jednotlivých členov sme dospeli do podoby, kedy sme boli so zvukom všetci spokojní.
Nemôžem opomenúť perfektne vymyslené klávesy na albume. Kde ste ku klávesákovi prišli? Mal skúsenosti s vymýšľaním klapiek do metalu?
Klávesak Stanley je samostatná kapitola, nie je členom skupiny, len hosť. Je to človek, s ktorým som sa stretol viacmenej náhodne, ktorého nám osud v živote posunul do cesty. Pochádzal zo slabších sociálnych pomerov, takmer bezdomovec. Dali sme sa do reči a len tak medzi rečou spomenul, že rad si občas zahrá na klávesoch rómske pesničky. No pomyslel som si, „to sa k nám určite nehodí...“ No raz som ho predsa len zavolal do práce a keď som ho počul hrať na klávesoch, tak som hneď vedel aký potenciál sa v ňom skrýva. Len tak zo srandy som mu pustil z mobilu pracovnú nahrávku a on sa hneď chytil. Tak som mu dal príležitosť skúsiť album podfarbiť klávesmi, na ktorých mal voľné ruky, stačilo mu zahrať nejaké pasáže a on hneď improvizoval v plnej paráde. Len som ho usmernil: „sem daj husle, tu klavír...“. Neskôr som mu už nevravel nič, dokonale sa adaptoval.
Máte super spravený obal. Zasa len tak z ničoho prišiel grafik? Čo ty máš v sebe za silu, privolávať si správnych ľudí...
Vyjadril si to veľmi krásne, bodaj by to tak bolo v živote stále – priťahovať si k sebe skvelých ľudí. Krátko po vydaní druhého albumu sa mi len tak ozval nejaký chalan, vraj grafik a či je na dobrej adrese. Vygooglil si meno a napísal mi, že by nám vedel urobiť trička a návrhy k „Monarchy of Damned“. Tak som si ten návrh dal urobiť. Bol to diabol z obalu, akurát, že v červenom vyhotovení. To bolo tak po roku 2000. Krátko pred ohlásením návratu Apoplexy na scénu, asi koncom leta roku 2023, sa mi Matej ozval znova a že by nám mohol vytvoriť aj CD obal s tým, že či už máme nejaký názov albumu. Tak som mu napísal, že sa mi páči názov Osud. Keď mi poslal návrh, boli sme aj s chalanmi v nemom úžase. Temná Lachesis, jedna z troch antických sudičiek, ktorá priadla niť života a podľa nej určovala dĺžku života... Nikto by to nevystihol dokonalejšie. Matej (Gentle Art) odviedol skvelú prácu aj na ďalších vnútorných stranách obalu, ktoré vykresľujú jednotlivé texty skladieb. Ďakujeme aj kamošovi Slavovi, ktorý nám prišiel nafotiť zopár fotiek do skúšobne na obal. A potom nás z čista jasna presvedčil, že by nebolo od veci natočiť nás v akcii, ako hráme naživo a urobiť k nejakej skladbe promo klip. Tak sme sa nechali prehovoriť, že nech to vyskúša, ako to bude celé vyzerať. Surový materiál natočil, ale chcelo to podfarbiť nejakou dejovou historickou líniou a keďže bol text o Elizabeth Bathory, pátral som po obrázkoch, ktoré by sme do klipu dali. Slava napadla ešte lepšia myšlienka. Internet je neskutočná vec, objavil tam nejaké čachtické divadlo, ktoré hralo na hrade štyri roky divadelné predstavenie Krvavé slzy. Oslovil autora so žiadosťou o súhlas s použitím materiálu a klip po zostrihaní daných sekvencií bol na svete.
”Destiny“ je dosť žánrový posun. Od surového death metalu z demáča „Dysmorphophobia“ a debutu „Tears of the Unborn“, cez technický death metal „Monarchy of Damned“ a po dvadsiatich čtyroch rokoch k atmosferickému mixu blacku, doomu, death metalu, dokonca až ku gotike. Osobne sa mi páči, keď skladateľ kašle na zabehnuté povinné šuplíky a zloží to, čo ho práve napĺňa, ale nemal si obavy, ako materiál príjmu poslucháči?
Osobne si myslím a niekoľkokrát som sa už k tejto téme vyjadril, že som nechcel robiť hudbu, ktorá by kolorovala stále v tých istých odtieňoch daného štýlu, inak povedane robiť odvar z odvaru. Sú kapely, stálice, na ktoré nedám dopustiť a u ktorých je ten istý spôsob vyjadrovania hudby povinnosťou a u ktorých by sme to inak ani nechceli, ako AC/DC, Iron Maiden, Megadeth... Ale hudba vyviera z vnútra skladateľa, sú to jeho pocity, jeho vlastný vývoj. Tak ako sa meníme povahovo, záujmami či názormi, meníme sa aj tým, čo cítime a vnímame ako priority... V hudbe to platí rovnako. Možno nás niekto bude odsudzovať za to, že sme trendoví, neortodoxní, ale pointu albumu som postavil na hlbších pocitoch a atmosfére. Nie je to album na prvé vypočutie, skôr na hlbšie a progresívnejšie vnímanie. Kto toto pochopí, k tomu si album „Destiny“ cestu určite nájde. A dúfam, že tí verní nás pochopia a budú kráčať s nami.
Andrej bol z vás asi najviac death metalový. Myslíš si, že by sa mu „Destiny“ páčilo? Nenavštevuje ťa v snoch a nezobúdzaš sa ráno spotený?
Bol viac ortodoxný a hudbu ťahal skôr k tej údernosti, rýchlosti a melodike. „Tears of Unborn“ a hlavne „Monarchy Of Damned“ boli jeho výstižné názvy, ale aj jeho predstavy a spokojnosť. V snoch ma ešte nenavštívil, ale občas si na neho spomeniem, že by som chcel počuť jeho názor na finálnu podobu albumu.
Klobúk dolu pred tvojou hlasovou škálou – od brutálneho vokálu cez blekové škreky až k čistému spevu, ale aj k dokonalo zvládnutému hovorenému slovu. Kedy si objavil tieto svoje klady, na prvých nahrávkach Apoplexy si o čistých spevoch asi ani len nesníval...
To máš pravdu, voľakedy by som nad tým ani neuvažoval, ale časom, ako som už spomenul, sa pohľad na veci mení. A ďakujem pekne, samého ma to prekvapilo, čo je človek schopný dokázať. Ja som v štúdiu experimentoval s hlasom. Prvé nahrávky čistého spevu boli katastrofálne, chalani sa smiali, že ci som prišiel zo šenku a väčšinou ten čistý spev zamietli. (smiech) Zamakal som na sebe a čistý spev dobrúsil. Samozrejme, bolo potrebné pouvažovať podľa textu, kam by sa aký druh spevu či hovorenej reči hodil. Celý album je postavený na kontrastoch pomalé verzus rýchle, romantické riffy podfarbene temnotou klávesov... Každý si v tom nájde svoje.
Pýtalo by sa to pár koncertov k Destiny. Prijmete pozvanie, máte materiál zohratý?
Koncertom sa potešíme, určite. Zopár koncertov už máme aj potvrdených. Vzhľadom na pracovnú vyťaženosť všetkých členov nemáme skúšky pravidelne, zohrávame sa postupne a ja už pomaličky pracujem aj na nejakom novom materiáli...
|
