Keď som začal tancovať so Smrťou, naša domácnosť ešte mala k internetu snáď ďalej, ako Kolumbus do Indie, a tak nebolo pre mňa jednoduché zaznamenať, že moja obľúbená kapela vydala nový album. Vybrali sme sa vtedy, ja a Smrť, tancovať do Chorvátska a každý večer, skôr než som nadobro zavrel oči, venoval som tejto placke celých 68 minút. Boli to časy, keď som nevedel ani čo je to google, nikto nevisel tri hodiny denne na knihe ksichtov a predovšetkým som sa musel uspokojiť s vlastníctvom zopár magnetofónových pások a dvoch – troch strieborných diskov k tomu. Bohato mi to stačilo a svoju neveľkú zbierku som poznal lepšie ako vlastné kanady.
S farbou von: Všetci veľmo dobre vieme, že „Dance of Death“ nie je ničím extra úžasné a už vôbec nie výnimočné (nezabúdajme ale na fakt, že po tak parádnom comebacku, akým bol „Brave New World“ mohlo prísť hocičo, no nič by ho nezosadilo z trónu). Mnohým skladbám chýba niekoľko vecí, ktoré minulá kolekcia rozhodne mala – najmä moment prekvapenia, ktorý sa na novinke porúčal preč, silné, dobre zapamätateľné melódie a body nepridáva ani prapodivný mix. Bicie sú zjavne potlačené s cieľom nechať vyniknúť gitary s rock´n´rollovejším feelingom. Tu už súhlasím aj s názomi, ktoré lietali v diskusii k „Brave New World“ o neúmernom naťahovaní stopáže, nie však samotných skladieb, lebo tie dlhšie sú piliermi, ale albumu ako celku. Rozpačito pôsobí aj obal, ktorý nepatrí k mojim obľúbeným.
Nahrávke však (ako prezentuje prvý odstavec) poriadne pridáva na sile čas s ňou strávený. „Dance of Death“ je „letná“ doska. Refrén úvodnej „Wildest Dreams“ s inak ohyzdným one-two-three-four na začiatku (kde na to prišli...), sólo v už oveľa lepšej „Rainmaker“, úvodné brnkačky v „No More Lies“, celá titulná skladba a výborná „Face in the Sand“ – to všetko ma vracia do spomínaného Chorvátska s pachom Jadranskej soli na jazyku. Zdravé jadro albumu predstavujú najmä (naj)dlhšie kusy, ktoré sú tradične skvele prepracované, navyše som rád, že sa do textov vracia aj historický aspekt. V „Montségur“ sa bude v 13. storočí dobývať posledná pevnosť heretických albigéncov a v „Paschendale“ sa pozrieme na jednu z najdôležitejších bitiek 1. svetovej vojny. Kolem a kolem, nebude to také zlé (až na kardinálny nonsens „New Frontier“, jediná skladba Iron Maiden, kde sa opovážil prehovoriť Nicko McBrain a kde už to také zlé bude...), záverom ešte poteší netradične ladená balada „Journeyman“, kde dostanú dovolenku elektrické gitary, Dickinson však zjavne bojuje s veternými mlynmi, keď sa snaží v závratných výškach odspievať refrén.
Ako som spomenul, „Dance of Death“ sa, čo do kvality materiálu, nikdy nemôže stať klenotom diskografie Iron Maiden, dnes to ale neriešim. Vytvoril som si totiž k nahrávke vzťah. Bude to tým, že som nemal po ruke 100 ďalších na harddisku a tie časy nekritického obdivu k Iron Maiden, keď som to púšťal dokola ako blbec, mi pretlak súčasnej ponuky určite nenahradí. Na to som príliš veľký klasik, ničmenej súhlasím, že typický odpich a drive prinesú Mejdni až nabudúce na albume, ktorý bude predchádzať najveľkolepejšiemu turné v dejinách ich existencie.
|
