Český fanúšik pri pohľade na plán zastávok tohtoročného Paganfestu zrejme s veľkým nepochopením valil buľvy, ostatne, ja som bol na tom podobne, len s opačným emocionálnym vyznením. Tento pohanský hudobný sviatok sa totiž Čechám z mne neznámych príčin vyhol a po sobotnej zastávke vo Viedenskom Gasometri to vzal smer Bratislava. Hlavne v Zlíne to určite niesli ťažko, pretože toto podujatie zvyklo pravidelne vypredávať miestne Masters of Rock Café.

Zostava bola vskutku luxusná a v priestoroch zrekonštruovaného Majestic Music Clubu papierovo sľubovala neopakovateľný zážitok, veď sa tu z môjho pohľadu prakticky stretla širšia folk metalová špička. Po úvodných peripetiách, ktoré zahŕňali aj vcelku otravné fronty v šatniach, sa päťhodinový program bez zbytočných prieťahov začal prakticky na chlp presne úderom siedmej večernej, kedy za impresívneho intra ku skladbe „Pokrovy Nebesnogo Starca“, umocneného navyše vhodným osvetlením, postupne napochodovali na pódium štyri ruské páry nôh. Arkone žiaľ, prischla úloha, ktorej kapela už dávno nie je hodna, a to celý večer na ploche mizernej polhodinky otvárať. Hala bola našťastie už zaplnená slušne a odozva na jednotlivé skladby bola obstojná, celú si ju však Rusi nepodmanili. Nebolo kedy. Keď sa totiž publikum definitívne rozhýbalo pri skočnej „Yarilo“, celý set prakticky finišoval. Zvuk rozhodne nebol stopercentný a folkové elementy prenikali cez vystrelené gitary len horko–ťažko, takže človek si ich musel viac predstavovať. Po šiestej „Kupala i Kostroma“ sa Masha rozlúčila prenikavým výkrikom „Ďakujem, Bratislava!“ a i keď sme si pánov a dámu pýtali späť na pódium, program bol zrejme príliš presne nalinkovaný, aby organizátori kapelu pustili aspoň k jednej bonusovke.

Arkonu som sledoval z ľavej strany – chyba! Rýchlo sme totiž zistili, že zvuk bol najlepší buď úplne vzadu pri bare (2 eurá za Plzeň boli tiež solídnym zdieračstvom), alebo napravo pri vchode do haly. Po 15 minútovej pauze sa na pódium vrútili červeno čierni Nemci Varg. Na odporúčania známych som polovičku ich setu odignoroval a keď som sa do haly vrátil, ľutovať som nemusel. Battle metal v štýle Turisas, či Ensiferum nie je moja šálka kávy, Nemci navyše hrali akosi chladne, možno akoby len z povinnosti a až na speváka vikingského výzoru s podobnými proporciami ako Johan Hegg, v podstate odstáli koncert na značke. Útočné pásmo udržiavali len príležitostne a s problémami, tlak na bránku si prakticky nevytvorili a po tej nemastnej neslanej pol hodinke som z nich hotový rozhodne nebol.

To ich rakúski kolegovia v zbroji Dornenreich už boli trošku inde. Od kapiel, ktoré som nepoznal, som v ten večer nečakal mnoho a teraz som sa plánoval pomaly presunúť k zadnému baru a aj tam s pivom v ruke zotrvať nasledujúcich 45 minút, avšak už pôsobivé akustické intro mi ho vyrvalo z ruky a mojim nohám zavelilo „vpred“. Bolo čo sledovať. Do surových black metalových riffov absolútne organicky zapadali husľové party, ktoré u západných susedov hrajú veľmi dôležitú rolu. Čo viac, husličky zvukár krásne vytiahol nad všetko ostatné dianie a tak sme si mohli užívať síce nijako objavné ale veľmi vydarené divadielko tvorené tu pomalšími, tam rýchlejšími kompozíciami, ktoré nevyzývali na masový headbang ani nevytvorili v strede bohvieaký kotol, za to však vyzneli akosi spirituálnejšie. Postávanie a občasné pokyvkávanie hlavou – tak som si užil vydarený set pre mňa doteraz neznámej kapely. Dornenreich mali ozvučenie suverénne najlepšie a aj si ho právom zaslúžili. Pohanské srdiečko poskočilo.

Pripadalo mi, že čím dlhšie Švajčiari Eluveitie dolaďovali jednotlivé nástroje, tým horší bol v niektorých prípadoch výsledok. Ono zladiť osem inštrumentov nie je med lízať. Líšilo sa to od skladby ku skladbe – úvodnú „Everything Remains“ som spoznal vlastne až po pol minútke, keď zúrivé gitary prvý raz ustúpili fidlikátkam, „Thousandfold“ bola na tom o poznanie lepšie, no v podstate celý večer som bojoval s pocitom, že folkové elementy nie sú tak výrazné ako som si to predstavoval (taký „Slanias Song“ bol v tomto smere katastrofálnym beztvarým randálom). Ničmenej aj napriek tomu boli Eluveitie prví, kto si teraz už narvanú halu skutočne omotali okolo prsta, dokonca sa objavil prvý mosh a vzduch sa až teraz stával neznesiteľným (týmto ďakujem slečne za mnou s úctyhodnou kondíciou, ktorá mi zúrivým headbangom robila počas vystúpenia dvoch hlavných hviezd večera obstojný ventilátor). Najneskôr od mojej obľúbenej „Gray Sublime Archon“ si s kotlom robili čo sa im zapáčilo a pri povinnej jazde „Inis Mona“ bolo vidieť, že si koncert užívajú a s reakciami publika sú výsostne spokojní. Vrchol prišiel s nasledujúcou „Quoth The Raven“, kde sa pred najchytľavejším refrénom, aký kedy Švajčiari zložili, trhla zdanlivo krehká deva s ninerou Anna Murphy a v štvrtej minútke plnokrvne od pľúc zvrieskla „...hear my cry!“ snáď ešte krajšie ako na štúdiovke – úžasný náprah a nechytateľná bomba žiadostivému publiku do ksichtu. Ten moment by ma posadil na prdel! Keby si ovšem sadnúť bolo kde... V závere setu, kedy sa dostalo aj na ukážku z albumu „Spirit“, ešte spevák Chrigel Glanzmann s neodmysliteľnou čapicou ironicky poznamenal, že už určite všetci čakáme na FINNTROLL, tak už teda len jedna. Za zvukov outra „The Liminal Passage“ potom celý ansámbel vskutku odpochodoval, to sme ale nemohli nechať len tak naprázdno odísť taký fajný cirkus (navzdory mainstreamovejšiemu zameraniu ich hudby ma koncert bavil), takže sme si celý oktet v plnej kráse vytlieskali naspäť a ten sa nám za odmenu v plnej zbroji uklonil.

To už ale ručičky olizovali jedenástu hodinu, s úderom ktorej za pompéznych zvukov intra „Blodmarsch“ a opäť skvelého zeleno modrého osvetlenia scény prirarašili pravekí živočíchovia Finntroll. Tí na Slovensku, ako poznamenal polonahý Mathias Lillmåns alias Vreth, hrali naposledy pred piatimi rokmi, takže určite bolo čo naprávať. A Finntroll napravili. Kto sa nechcel pakovať z kotla, tomu kosti, niekomu zasa sluch, každopádne, kto prišiel kvôli nim, nemohol odchádzať nespokojný. Chlapi hrali s veľkým nasadením, ktorým nakazili aj jadro publika, dokonca vstávala tribúna. Mikaelove a Samuliho hrubé riffy trhali dlážku, len škoda, že sa občas gitary zlievali a mnohé pasáže som si musel domýšľať. A k tomu prírodný živel Vreth! Sýtym, vyššie posadeným blackovým škrekom nás strhával so sebou, hlasivky sme nešetrili a hrdlá ráno pekelne boleli. Kto si od hrubého čreva nezareval „sólsagaaan!“ alebo „trollhammareeen!“, ten tam vlastne ani nebol. Finntroll prebehli reprezentatívne prakticky celú tvorbu, zazneli staršie veci aj čerstvé novinky v podobe „Den Frusna Munnen“, či odteraz už jednoznačného koncertného piliera „Solsagan“. Po ňom síce títo hurónski komedianti vysublimovali, snáď nikto ale neveril, že po 50 minútach je to všetko. Hlavná hviezda Paganfestu sa nechala vyvolávať presne v troch etapách. Keď napokon zasa postupne defilovali pred nami na pódiu, spotený Vreth sa nerozpakoval a z veľkej časti nedopitú plechovku Gambrinusu šmaril publiku. Zlatistý mok mal celkom slušný rozptyl a kto stál približne v strednom koridore, mal smolu resp. šťastie (ono z plechovky, kam napúšťal sliny tento sympaťák, sa nepije každý deň, však, dámy?). Fínskych Trollov však vo finiši pohanskí bohovia opustili. Zvuk znovu zradil a ja osobne som neidentifikoval ani jednu z dvoch bonusových skladieb, vyzeralo to však, že väčšina áno, k čomu im gratulujem.

Presne o polnoci sa dvíhali kotvy. 5 hodín neopakovateľných zážitkov je za nami skôr, než by jeden stihol pokosiť trávnik. Všetci účinkujúci bojovali so zďaleka nie stopercentným zvukom, to však narozdiel od vygradovanej atmosféry nie je to, na čo budeme aj po roku spomínať. Slovákom ostáva veriť, že Bratislava obstála a bude odteraz pravidelnou štáciou tohto sviatku pohanského metalu a Česi môžu dúfať, že po nepochopiteľnej odmlke sa budúci rok festival vráti aj na ich bojiská. Každopádne zrejme potrvá dlho, kým sa Paganfest bude opäť honosiť tak hviezdnou zostavou, aká k nám zavítala pred pár dňami.