Bratislavský Randal Club bol v nedeľu večer poslednou zastávkou pestrého konvoja, ktorý to pod hlavičkou Spirit of the Land Tour ťahal naprieč európskymi klubmi niekoľko mesiacov. Popravde, sprievodný polystyrén, ktorý robil s častými obmenami hlavnej hviezde večera křoví, ma nelákal vôbec. Do Randalu ma v onen upršaný večer, trochu chladnejší, než je na túto ročnú dobu zvykom, pritiahla jedna z najoriginálnejších a najpôsobivejších formácii, akými sa svetová tvrdá scéna môže pochváliť. A i keď to na začiatku vyzeralo všelijako, napokon som neprišiel skrátka. Začiatok bol plánovaný na dvadsiatu hodinu, keď však naša výprava dorazila o pár minút neskôr, čakal nás šokujúci pohľad na prázdny Randal. Pri komunikácii medzi sebou prakticky nebolo treba zvyšovať hlas a „kulisu“ vytváralo len zopár pivných nadšencov, z dosť veľkej časti asi samotných účinkujúcich.
To bola ostatne zrejme príčina pozdržaného začiatku. Maďari NEOCHROME sa asi museli tváriť kyslo, keď zbadali tú „mohutnú podporu“ zatiaľ ešte neexistujúceho publika. Napokon sa niečo po pol deviatej predsa len ráčili postaviť pred asi 30 ľudí a spustiť svoj energický, vcelku schopný a schopne zahraný death/black. Rýchlejšie, hobľovacie tempá, v ktorých si liboval hlavne holohlavý spevák, sa pekne striedali s pomalými, ťahavejšími pasážami, kde dobre vynikali jednotlivé, síce nie práve objavné, hlavne ale príjemne znejúce hrdzavo blackové riffy. O slovo sa v takýchto momentoch vedela prihlásiť aj celkom pekná klávesistka, ktorá po väčšinu celého setu mala tú smolu, že jej nástroj bezpečne zanikal v nekompromisnom gitarovom hurhaji. Zrejme ju to aj mierne frustrovalo, pretože pri poslednej skladbe nepôsobila na mňa práve nadšene a tak nás mohol uspokojovať maximálne pohľad na to, ako pekne vie hádzať svojimi červenými vlasmi. Partia z Debrecínu rozhodne mala čo ponúknuť, oproti tej komédii, ktorá mala bezprostredne nasledovať, boli jednoducho iná liga, adekvátnej odozvy sa im však logicky od niekoľkých zvedavcov dostať nemohlo a zrejme to ani nečakali.
Českí blackeri MATER MONSTIFERA napokon asi zmeškali ten správny autobus, a tak sa po polhodinovej pauze prirútili na pódium srbskí černokňažníci THE STONE. Podrobnejšie rozbory si na tomto mieste odpustím, pretože „ultra mega trve kvlt black metal“ (pripomínajúci všetky možné GORGOROTHY, MARDUKY a DARK FUNERALY) nikdy nebude moja šálka kávy. Vystúpenie satanistických nihilistov bolo aspoň chvíľu zaujímavé v rovine vizuálnej. Komédia začala prakticky od prvých sekúnd, keď nevyhnutným warpaintom pomaľovaný spevák začal s plnou vážnosťou robiť „evil“ ksichtíky a keď v refréne (tipujem, že to bol refrén) ukážkovo na nás "temne a zlostne" vypleštil oči, smiechu sa zdržať bolo umenie, a preto som sa ho ani nezdržal. Chvíľku bola prča, po presune do zadnej časti (jeden aby znova ohluchol, však pán zvukár..?) však začal tento monotónny teáter rozsievačov zla nudiť, čo sa len stupňovalo, keďže kvôli spomínanému výpadku v programe sa srbské strašidlá potili na pódiu dlhšie, než bolo pre nich samotných zdravé a pre nás ostatných únosné. Keď tí klauni snáď po hodine konečne zmizli z dohľadu, začalo sa pódium pripravovať pre hlavnú hviezdu večera.
Vyšiel som si medzitým na vzduch a keď som sa vrátil do útrob dobre ventilovaného Randalu, ocitol som sa zrejme na úplne inom mieste ako pár minút predtým. Rumuni NEGURĂ BUNGET si so sebou na moje veľké potešenie priviezli všetky možné fidlikátka, zvončeky a drievka a bubny, ktoré v ich skladbách počuť, nahodili sa, samozrejme, do krojov a okrem soundtrackovo ladených podkladov stíhali toto všetko obsluhovať naživo. Derniéra ich dlhej šnúry sa rozbehla piesňou „Cara de Dincolo de Negurã“ približne 10 minút pred jedenástou a hneď bolo vidno, na koho v skutočnosti tých zopár ľudí prišlo. Atmosféra vnútri bola na nespoznanie, na šesticu Rumunov sme právom čumeli, ako na zjavenie. Corb, ktorý vystupoval v úlohe frontmana a hovorcu, sa prezentoval ako veľmi charizmatický, príjemný človek, ktorý toho síce veľa nenarozpráva, to ale vlastne nikto ani neočakával. Svojím zanieteným výrazom pri sólovej vyhrávke v strede úvodnej kompozície večera naznačoval, že
Negurã bude dnes večer hovoriť za neho. Tak sme si to všetci priali.
Celá partia pripomínala výzorom aj správaním dobráckych tulákov, ktorí kedysi križovali Európu a hraním si zarábali na chlieb. Po tých 6 minútkach sa aspoň priestor pred pódiom konečne ako-tak zaplnil a bol teda najvyšší čas začať vyťahovať esá z rukávu. Tým prvým a hneď najsilnejším bolo intro „Pãmînt“ z čerstvo vydanej novinky. Tých 5-6 minút som jednoducho nedýchal a keby mi niekto vtedy čmajznul kabelku, ktorú som strážil známej, zrejme by mi to bolo fuk. Atmosféra transylvánskych hôr, akú poznáme z disku, bola koncertným prevedením muzikantov, ktorí sa do toho naplno vložili, niekoľkonásobne prekonaná. Patričná hlasitosť a živé prevedenie mali úžasnú silu a človek od úvodných tónov nevedel, kam sa pozerať skôr. Nástroje sa v rukách protagonistov celý večer menili, najmä aGer bral postupne do ruky veci, ktoré zväčša ani neviem pomenovať, podstatné však bolo, že všetky tie pre nás exotické inštrumenty od „tej divnej zužujúcej sa trúby“ až po „ovčie zvončeky“ a „vojnový bubon“ použitý v dramatickej „Norilor“ boli krásne počuteľné aj v metalových pasážach, tentoraz zvukár palec nahor.
Chlapi (a dáma) sa do nás pustili s chuťou a my sme im viseli na každom zahranom tóne, ako keby mal prísť zajtra koniec sveta. Veľká ťarcha pochopiteľne ležala na bremenách posledných dvoch zápisov – fantastického a už zrejme neprekonateľného „Om (2006)“ a novinky „Vîrstele Pămîntului“, ktorá pri domácej inhalácii síce zďaleka neznie vždy tak úchvatne, ale v tento večer ma o jej potenciáli partia kočovníkov presvedčila. Došlo aj na staršiu tvorbu, bolo totiž treba spropagovať aj znovu nahranú postaršiu „Măiestrit“. Úžasne impresívnu hodinku plnú prírodne lyrických mystérií zakončilo šesť zjavení transylvánskych 9 minútovou „Dacia Hiperboreanã“, po ktorej sa skromne rozlúčili a tých asi 50-60 hláv (vrátane barmana) spolu so mnou dúfalo, že nejaký ten bonus ešte príde. Zmohli sme sa na ani nie minútkové vyvolávanie, keď sa však zo svojho miesta porúčal zvukár, zabalila to aj naša partia a zmierili sme sa s tým, že fantastický večer plný ťažko opísateľných dojmov je na konci.
Navzdory katastrofálnej návšteve ma teší, že sa k tomu Rumuni postavili profesionálne, dali nám prežiť nezabudnuteľný večer a zjavne sa nedali rozladiť faktom, že na dych berúce vystúpenie tak originálnej a zaujímavej kapely sa nepríde na Slovensku pozrieť ani toľko ľudí, aby sa aspoň slušne zaplnil zaprdený maličký Randal. Správame sa tu k takýmto podujatiam, ako keby sme doma mali niečo podobné každý deň a že nie je o čo stáť. A potom aby nám tu niekto zaujímavý prišiel zahrať... Ono sa vlastne niet čomu čudovať, pretože som v meste nezazrel jediný plagát, ktorý by akciu propagoval. Z tohto pohľadu teda dosť veľké fiasko a nech mi nikto nehovorí, že v Bratislave a okolí pozná NEGURU BUNGET iba tých pár desiatok ľudí. A s tým, že nemáte 6 Eur, u mňa tiež nepochodíte.
|
