Do Bratislavy dorazil Mikuláš. Zase. Poslali nám ho z Prahy a ten, kto si ráno v čižme, pančuche, papuči alebo kdekoľvek inde nič nenašiel (a nebolo to ani pod posteľou), nemusel zúfať. Všetko mala v ten večer napraviť pre tento účel špeciálne zostavená légia pomocníkov starého dobrého rockera Deda Mráza, ktorá sa skryla pod značku Apocalyptic Doom Fest IV. Randal v dostatočnom predstihu vítal počestných pocestných s otvorenou náručou a tromi druhmi piva k tomu, pravdou ale je, že ešte pár minút pred začiatkom pomaly nebolo o koho zakopnúť a prvý z mojich predpokladov sa vyplnil. Rozhodne sme sa nemuseli obávať fronty pri vstupe a takého nátresku, aký pred dvoma týždňami na tomto mieste spôsobila meškajúca ANATHEMA. Ostatne, line-up celej akcie sa viac ako na "casual" metláka s tričkom Amon Amarth zameriaval na gurmánov hlbšie znalých problematiky, takže preriedený stav sa dal čakať. Nie vo všetkých troch prípadoch to síce bola pravda, ale pekne po poriadku.
Prvý balíček, ktorý pupkatý bradatý starý pán v červenom vytiahol z vreca, bol vpravde exotický - najlepšia kapela pochádzajúca z Čile sa s veľkou pravdepodobnosťou volá MAR DE GRISES. Pätica hudobníkov celý večer pôsobila príjemne skromným dojmom, až mi pripadalo, že stále dosť dobre nemôžu uveriť tomu, že tu stoja a dostali sa tak ďaleko. Chlapi sa bez zbytočných rečičiek pred stále viac prázdnym než plným Randalom vrhli na vec, bohužiaľ, už úvodné minúty ukázali, čo bude najväčšou slabinou nielen ich vystúpenia, ale aj celého večera. Zvuk bol jednoducho spackaný (na tom sme sa s basákom Rodrigom Galvézom po vystúpení zhodli – veľmi milý chlapík) a zvukárovi sa počas celých 40-45 minút, ktoré Juhoameričania dostali, nepodarilo vyvážiť pomer jednotlivých nástrojov tak, aby klávesy Juana Escobara, na ktorých sú mnohé skladby z nového albumu vyslovene postavené, vedeli vyniknúť. Z neho ostatne zazneli výborné „Shining Human Skin“ a „The Bell And The Solar Gust“ pričom vďaka spomenutému problému najmä prvá menovaná „hitovka“ mala asi tak tretinový efekt oproti svojmu potenciálu. Najlepší dojem tak vznikal v momentoch, kedy dunenie prehulených kopákov utíchlo a k slovu sa dostali jemné vybrnkávané pasáže s „kozmickými“ klávesami. Celkový charakter ich hudby nebol príliš naklonený nejakým krčným cvičeniam, ľudia prevažne postávali a nechali sa uniesť atmosférou. Totiž napriek všetkému sa Escobarova družina do toho vložila, set mal patričný náboj, Juanove screamy sú naživo minimálne rovnako pôsobivé ako z nahrávky a ak už fanúšik musel šomrať, že si nemohol obľúbené skladby užiť v odpovedajúcom zvukovom kabáte, nemohol povedať, že účinkujúci to odflákli. Žiaľ, okolnosti dlhovlasým sympaťákom v ten večer nepriali a keď sa napokon po piatich kompozíciách odobrali z pódia, vrátane mňa nikto neprotestoval a šiel regenerovať ušné bubienky k výčapu.
S exotikou, i keď v tomto prípade už nie tak okatou, nekončíme. Asi 15-20 minút nato sa útrobami klubu rozľahlo nádherne hrejivé intro, ktoré už podľa zafarbenia gitár nemohlo patriť nikomu inému, ako poslom z kráľovstva emócií, Islanďanom SÓLSTAFIR. Ak platí, že najmä severskí umelci všeobecne zväčša nosia v sebe ten X-faktor, ktorý tuctový koncert premení na neopakovateľný zážitok, u tejto štvorice som podobný efekt duplom očakával a nezostal som sklamaný. Keď spomínané intro prilákalo k pódiu dostatok plebsu, klubom zaduneli úvodné riffy v rodnej Islandčine spievaného titulného opusu z aktuálnej placky "Köld“. Spevák a gitarista Aðalbjörn Tryggvason sa hneď v úvodných momentoch vehementne dožadoval po zvukárovi vytiahnutia jeho hlasu a človek zrazu zistil, že keď sa chce, všetko ide. Ozvučenie bolo neporovnateľne lepšie, väzbenie gitár, ktoré u predchádzajúceho setu bolo jedným z veľkých problémov, tu zrazu znelo príjemne a Svavarova basa nádherne vibrovala. Štvorica počas svojho setu v návštevníkovi kreslila možno trochu bizarné, avšak veľmi impresívne, striedavo hrejivé a mrazivé, každopádne príjemné obrazce a v najtvrdších pasážach prebúdzala živočíšnu stránku, ktorá ale aspoň v mojom prípade nedokázala prebiť tú úžasnú auru, obklopujúcu nás všetkých pri záverečných pasážach „Goddess Of The Ages“.
Aðalbjörnova schopnosť pripútať k sebe stovky očí akýmkoľvek ledabolým gestom je na nezaplatenie, pri živých vystúpeniach je jeho obrovská charizma pre kapelu esenciálnou zložkou ich prejavu. V čiernej košeli, koženej veste, ulepenými vlasmi neustále padajúcimi do tváre a obligátnou cigaretkou, ktorou si s frajerským výrazom na tvári spríjemňoval chvíle, keď odložil gitaru a ktorá postupne kolovala ústami všetkých okrem bubeníka Pálmasona, musel byť pre ženskú časť publika živým magnetom, pričom svoj neodolateľne testosterónový výzor občas obohatil zdanlivo nemotorným pohybom smerom od mikrofónu, pri ktorom najviac evokoval Jacka Sparrowa. Opačné pohlavie medzitým uznanlivo kývalo hlavou – takto vyzerá frontman roka. Jeho drevorubačsky príjemný hlas, ktorým dodával muzike živočíšny drive, suverénne vynikol nad všetko ostatné dianie, sporadicky prehlušovaný iba v najtvrdších, takmer post-blackových pasážach, kedy Guðmundurove bicie takmer zbúrali Randal. Aj publikum reagovalo diametrálne odlišne a fakt, že si predstavenie užívame, bolo tentoraz vidieť aj navonok. SÓLSTAFIR v ničom nesklamali, všetky moje papierové predpoklady naplnili a ich vystúpenie sa pre mňa stalo bezpečne najväčším (a jediným skutočne hodnotným) zážitkom toho večera, len škoda, že sa odbavili podobne rýchlo, ako ich predchodcovia. Iróniou je, že severskí „kovboji“ sa v Bratislave vôbec nemuseli objaviť, keďže sa s nimi pohrával štrajkujúci tourbus. Pri predstave, že by som prišiel o takýto zážitok, len stručne – vďakabohu.
Týmto pre mňa skončila zaujímavá časť večera. Nerozumiem, čím si headliner tejto akcie svoju pozíciu zaslúžil. SWALLOW THE SUN považujem za kapelu kvalitatívne spadajúcu asi tak do pokojného stredu druholigovej tabuľky. To im v mojich očiach dáva tak maximálne šancu na nejakú tú okružnú „plavbu“ po tisích jazerách v domácom Fínsku. Zrejme som tu ale znova bol ten divný ja. Práve Fíni totiž zožali najväčší úspech, ak tým myslíme decibely vznikajúce pri odozve publika a jeho počte, ktorý sa medzitým zvýšil do stavu „príjemne zaplnený klub“. Asi 75 minútová porcia melodického death/doomu odštartovala samozrejme kúskom „These Woods Breath Evil“ z novinky, aby svoj chrčák v refréne mohol predviesť Mikko Kotamaki. Lenže ako bolo na počiatku, tak nech je aj teraz, i vždycky... a zvuková stránka sa vrátila do pôvodných nemilých koľají, tým pádom platí v podstate stav, ktorý trval počas setu MDG - teda klávesy, ktoré v gitarovom lomození absolútne zanikli, Mikkov vokál si len ťažko razil cestu cez vystrelené bicie a v pasážach, kde dominoval čistý spev, som videl mnohokrát iba otvárajúce sa ústa. K muzike samotnej osobne nemám veľmi čo dodať, servírovala sa celá tvorba s pochopiteľným dôrazom na posledné dva albumy, ktoré meno kapely prehodili cez hranice a vďaka nim nadobudlo minimálne európsky význam. Padli napríklad „Falling World“, The Giant“, či „These Hours Of Despair“ a ak som ešte nebol úplne hluchý, tak som spoznal aj ťaživú „Weight Of The Dead“.
Čo sa však pódiovej prezentácie týka, ľadovým Islanďanom nesiahali ani po pás a i keď Mikko skúsil zopakovať trik s cigaretkou, rozhodne nemohol uspieť s takým efektom, aký bez zjavnej snahy dosiahol jeho predchodca. Najviac pozornosti si odo mňa vyslúžil bubeník Kai, ktorého hra mi prišla skutočne variabilná a bolo radosť sa naňho pozerať. Publikum bolo očividne vo vare, ja som sa uspokojil s jemným podupkávaním do rytmu a viac ako na pomerne monotónny, dosť kolovrátkový set Fínov som myslel na to, či by sa nedal vrátiť čas o pár desiatok minút naspäť. Po odohraní základnej časti sa Kotamakiovci expresne odobrali do backstage, bolo to však tak okaté, že sa ľudia ani veľmi nemuseli snažiť a o pár sekúnd bola partia späť, aby do nás nahustila ešte dva prídavky, zahŕňajúce aj vcelku podarenú „The Justice Of Suffering“. Nech už bola moja celková reakcia na hlavný chod večera akokoľvek vlažná, opustiť priestory predčasne ma Fíni nedonútili.
Nechávajúc klub za sebou tesne pred jedenástou, mám z tohto večera zmiešané pocity. I keď účasť rozhodne neľutujem, že to mohlo dopadnúť aj lepšie, mi snáď potvrdí každý. Okrem zvuku mám najväčšie výhrady k jednotlivým hracím časom. Neviem, kam sa celý ansámbel tak ponáhľal (nasledujúca Viedeň je na skok), každopádne rola zjavných príveskov mi pre tak zaujímavé, výnimočné a príliš neprepálim, ak poviem, že aj vizionárske spolky, akými MDG a SÓLSTAFIR v mojich očiach sú, príde nepatričná, z pohľadu účinkujúcich demotivujúca a pre ich fanúšika frustrujúca. Naproti tomu kompozične najslabšia kapela ako jediná dokáže prťavý Randal ako-tak zaplniť. Zvláštne veci sa dejú na tomto svete, dobrého však veľa nebýva – berme to ako fakt a stotožníme sa s tým ľahšie.
|
