SSOGE sú prinajhoršom od dôb „Relic Dances“ vyspelým spolkom, ktorého kompozičná úroveň smelo konkuruje (ak ich aj neprekoná) podobne ladeným zahraničným zoskupeniam, pričom tým tuzemským sa v intervale pozitívnych čísiel vzďaľuje. Práve nestarnúci klenot v novej zostave bol prelomovým dielom a kritickým momentom, od ktorého si niektorí nad ich tvorbou začali pohŕdavo odpľúvať, iní, naopak, možno prestali. Nepľujem, je to neslušné, ak sa však mám niekam zaradiť, bola by to až na pár postarších výnimiek, ktoré sa mi vojdú na prsty jednej ruky, druhá kategória. Vzhľadom na úspech predchodcu sa odklon od folklorizovaného doomu očakávať nedal ani po prechode k Francúzom Season Of Mist, čo ja osobne len vítam.
Skutočne, ráz ich hudby ostal zachovaný, prevažuje však pocit, že je toho folku ešte trochu viac ako minule. Podotýkam, že mi to absolútne neprekáža. Vďaka spôsobu, akým vedia so všetkou prirodzenosťou potulných bardov folkové elementy obaliť do hrubých riffov, neváham dianie na ploche viac ako trištvrte hodiny označiť za strhujúce. Ak nerátame ten strašný omyl v podobe slovanského EP, po prvý raz sledujeme na celej ploche full-length počinu výhradne materčinu. „Relic Dances“ je bez debaty prirodzenejší vo svojej pôvodnej anglickej verzii a jeho české a poľské alternatívy u niektorých skladieb vyloženie trhajú uši a krivia ústa do úsmevu, alebo mi konzum aspoň čiastočne znechutia. Nepočúvam „Osamělích“, miesto „Tváří V Tvář“ si pustím „To Face The End“ a „Tanczylabym“ považujem za kardinálny prešľap, avšak novinku si, naopak, neviem bez češtiny predstaviť. Texty sa skutočne vydarili, spoločne s muzikou celok okamžite vťahuje a pustí až po záverečných tónoch „Samodivy“.
Samotným dielom stavebnice nie je potom príliš čo vytknúť. Najlepšie položky sú z môjho pohľadu na disku rozhádzané tzv. sendvičovým spôsobom. Vynikajúci úvod v réžii trestajúcej „Matky Zeme“ s nádhernými zbormi s trochu patetickým vyvrcholením, ťažkopádny „Zlatohlav“ s hladnými gitarami v refrénoch a nekompromisne diktujúcou Fojtáškovou basou, svedomie spytujúca melancholická plačlivá paráda „Skryj Hlavu Do Dlaní“ a o vlások optimistickejšia „Přísahám“. Radosť mám zo zistenia, že deathový murmur je aktuálne stlačený naozaj na minimum (nikdy mi tam nesedel a emocionálnu hodnotu skladby často zrážal), všetkému vládne Hanka a jej pre niekoho možno až príliš civilný prednes, na druhú stranu tak ale nestrháva zbytočnú pozornosť len na seba (ergo nemáme sa čoho presýtiť) a skladby môžu ľahšie ukázať, že pes je zakopaný najmä v inštrumentálnej zložke. Stred nie je žiadna katastrofa, v zrovnaní s vyššie opísaným kombom však pokrivkáva, čo dokumentuje najmä absolútne nevhodne zvolený, prvoplánovo líbivý preddavok „Slava“, ktorý človek s rozvinutým vkusom bez kvapky alkoholu zákonite predýchava horšie, tubera mi ale nehrozila a raz za čas to ide. Do vysoko nadpriemerných vôd z úvodu sa „Sajlenti“ vracajú až v predposlednom zmysly oblažujúcom folkovom festivale „Pramen, Co Ví“ a keď zadumaná „Samodiva“ nenútene pozýva k tichému rozjímaniu nad práve vypočutým, je vám jasné, že práve títo si preraziť za hranicami zaslúžili, ako v poslednej dobe nikto.
Kto uznáva novú tvár „Sajlentov“, nemôže zostať sklamaný. Prevažne jednostranne naladená kolekcia sa napriek žánrovým "dobrým mravom" dá bez obáv nazvať pestrou a každú chvíľu (a každým ďalším vypočutím) vás zamestnáva niečo iné. Raz emocionálne vyvážený prednes textu, neskôr cimbal, inokedy sa zasa budete zvíjať pod vkusnými sláčikovými pasážami, ktoré nikdy neskĺznu k samoúčelnej onánii, i keď je tá hranica niekedy tenšia, než by sa mohlo zdať („Přísahám“). Nič to nemení na tom, že každý deň netrpezlivého vyčkávania za to stál a vďaka domácemu predstaviteľovi nám tento rok začal naozaj nadpriemerne. „Dive into the stream, listen to the elegy“!
|
