V prvom rade, prečo mi to tak dlho trvalo. „Valley Of Smoke“ nie je z tých, kde poľahky zhrniete klady, zápory, postavíte ich na misky váh a ktorá je ťažšia, tam sa skrýva onen „zahradník“. Čo vlastne mám za problém, to by bolo na dlhšiu debatu, ako si vyžaduje obvyklá dĺžka jednej blbej recenzie. To vám je tak - INTRONAUTov si nepustíte, keď vám po príchode domov kvasí v žalúdku 5 pollitrov. Na to je ich muzika príliš štruktúrovaná a príliš zamestnáva hlavu, čo ako odporca tupých chlastačkových zábavoviek hrajúcich piatu okresnú beriem a som rád, treba však vedieť odhadnúť hranicu. Bohužiaľ, znamená to presne to, čo si myslíte. Prístup týchto štyroch fešákov sa mi zdá byť zbytočne profesorský, mnohokrát miesto útoku na rozmaznané centrá môjho pochopiteľne obdivuhodného vkusu sledujem počítanie diskriminantov a snahu narvať do každej minútky nejakú záludnosť, nad ktorou by sa poslucháč mohol potiť asi rok a potom sa hrdo chváliť, že on na to prišiel a akúže zvláštnu muziku on nepochopil . Mínus odmocnina z dé lomené bé na druhú mínus štyri á cé... no nič.
Pritom chlapi vedia zaujať, použiť zaujímavý nápad, melodické chilloutovo upokojujúce pohladenia s čistým vokálom striedajú frontálne útoky sludgeoidných masívov sprevádzaných hrubým revom a korunu tomu dávajú efektné bubenícke rozcvičky (špeciálne „Above“, kde si najskôr treba navyknúť, že permanentné prechody po bicích predstavujú samotné defaultné nastavenie rytmu a nie jeho hľadanie). Má to myšlienku, je to vcelku kompaktné, rozhodne by to moja babka takto nezahrala, len sú z toho niekedy až príliš cítiť dva tituly pred menom a tri za ním. Perfektne je to vidieť napr. v úvode „Core Relations“, v ktorej, kým vykoumáte ten rytmus z úvodnej pasáže, Tom dobehne Jerryho. Ak sa vám to na druhej strane podarí, môžete sa aspoň cítiť nezdravo výnimočne a sebavedome.
Ono treba dodať, že prístup je to typicky post-moderný – za každú cenu skúšať veci inak, veď aspoň budeme vyzerať zaujímavo. To áno – minimálne na našom, pomerne tradicionalistickom, webe. Nedá sa však nevšimnúť, že samotná post- škatuľa kalifornským rozhodne nestačí a v tvrdších pasážach sú zreteľne viditeľné presahy do sludgeového bahna. On je ten kontrast podmanivých uvoľnujúcich melodických vybrnkávačiek a nemilosrdných hrubých nájazdov buldozéra, kedy kusy zaschnutého blata odpadávajú z pásov, v podstate tým hlavným, čo nahrávku posúva vpred a dodáva jej šmrnc. Vlastne sa tu pokúšam robiť z komára somára, ono to totiž funguje, minimálne tá prvá, spočiatku prezívaná, časom však naozaj chytľavá polovica – chce to len venovať nahrávke čas a uložiť si do krátkodobej pamäte tie najzásadnejšie skripty, na ktorých sa dá stavať (a prípadne si aj vsugerovať, že vás to baví). Už šiesta „Below“ je však z tých z vody uvarených, no dajme tomu ešte stále konkurencieschopných, vyskakujú však nepríjemné paralely s dianím na predošlých piatich kúskoch a dáma definitívne putuje zo šachovnice v titulnej predžutej, bezduchej a bohužiaľ aj najdlhšej „Valley Of Smoke“. Pocit zo zbytočne odďaľovaného konca potom nemizne ani v záverečnej, i keď treba priznať, že oveľa sviežejšej kompozícii.
Ťažko tu meditovať nad nejakou záverečnou rečou. U mňa je okrem zlého rozloženia skladieb (najprv to vydarené, potom zvyšná hlušina) hlavným problémom zreteľný nepomer medzi dvoma podstatnými zložkami tvrdej muziky – neustále vsádzanie na technické blbôstky versus minimálne emócie a atmosféra. Neodsudzujem, je iste mnoho tých, ktorým to takto bude vyhovovať. INTRONAUT rozhodne hrajú zaujímavú muziku, či sa úspešne usídli u vás doma, bude záležať od vašej trpezlivosti hľadať a nachádzať. Nejaký čas tomu rozhodne venujte, neručím ale za to, že sa uspokojivý výsledok dostaví. V občasných chvíľach intelektuálnej pohody si však v tomto údolí môžete dobre zabafkať.
|
