Sú kapely, ktoré určujú vývoj, prácne dláždia cestu, dajú si tú robotu, aby asfaltový koberec natiahli kvalitne a sú tie ostatné, ktoré po nej iba prejdú, pričom o dve minúty ťažko niekto zistí, že tam kedy boli. Očakávané účinky ich muziky v danom okamihu nastanú, no prakticky ihneď sa rozplývajú ako výfukové plyny. Kalifornskí RED SPAROWES sa zjavne skôr prechádzajú a možno ani nemajú potrebu do samotných stavebných prác nijako zasahovať. Pôvodne bokovka Bryanta Clifforda Meyera (ISIS) sa po ohlásenom rozpade domovskej kapely dostáva viac do povedomia a minuloročný tretí štúdiový album bol post-rockermi napäto očakávaný.
Žiadne tancovanie okolo horúcej kaše - na celej nahrávke sa prakticky nedeje nič vyložene naprdelpadajúceho. Čisto inštrumentálny ráz muziky tento dojem v tomto prípade ešte podporuje. Výhodou je to najmä vtedy, ak si RED SPAROWES zapnete ako príjemného sprievodcu k oveľa dôležitejšej činnosti. Keby ste práve vinou takejto hudby spôsobili dopravnú nehodu, divil by som sa. Nenájdete tu totiž okamih tak strhujúci, aby odviedol vašu pozornosť, no uspať vás osem skladieb tiež neuspí.
RED SPAROWES rozhodne nie sú žiadni reformátori, a tak sa pripravte najmä na osvedčený vzorec postupnej gradácie dotyčných leitmotívov z prahu počutia do hlučných vyvrcholení, ktoré ale nepredstavujú vždy samotné rozuzlenie skladby a dokážu sa zasa ustráchane stiahnuť späť do príjemne plynúceho pianissima. Žiaľ, takýto prístup jednoducho spôsobil, že (určite nielen) v mojich očiach je táto rybička strhnutá dnes už naozaj mohutným post-rockovým prúdom a niečo, čo by sa dalo rátať za vlastný ksicht, sa hľadá len ťažko. A keď už, tak funguje až príliš podpovrchovo a treba ho hľadať sústredeným počúvaním, čo zasa odhalí viaceré obsahovo riedke úseky. Tým pádom sa RED SPAROWES zrodili na to, aby spadli s tonami ostatných podobne ladených formácií do jedného hrnca a viete ako to chodí. Čo zmiešame, to sa už od seba oddeľuje ťažko.
Dosť bolo mínusov, poďme sa plaviť k optimistickejším zajtrajškom. Cez všetku vyrieknutú hanu má album svoje neodškriepiteľné plus v podobe svojskej atmosféry. Primárne je zjavne stavaný pre lenivé nedeľné popoludnia, kedy vám spoločnosť robí šálka kávy a nejaké to hami-papi od vašej skvelej polovičky. Vie však ulahodiť aj tým, ktorí od dobrej žánrovky požadujú občasný vypätejší okamih a za hrsť zaujímavých zvratov, pokiaľ títo nečakajú vodopády kreativity a uspokoja sa s tzv. hollywoodsky predvídateľnou verziou zápletky – skúsenejší mnohokrát iste dokážu sami odhadnúť, ako to dopadne.
Ohodnotiť tento album je veľká dilema. Ak dám vyššie číslo, pri otázke „A čo je na tom také úžasné?“ by som si ho napr. u „A Mutiny“ zrejme len ťažko obhájil. Odpoveď je totiž jasná – v podstate nič, čo by sme už nepočuli inde a lepšie. Nedá sa však ísť ani oveľa nižšie, pretože pri počúvaní sami uznáte, že album vytvorili skúsení ľudia s rozvinutým citom pre gradáciu a so schopnosťou zložiť „pohľadnú“ kompozíciu, ktorá sa nevtieravo dokáže špacírovať vašim podvedomím aj po doznení („A Swarm“, „Hail Of Bombs“). „The Fear...“ je tak dielom, kde je verdikt samotného recenzenta prebytočný a názor si musí každý urobiť sám. Aký bude a či sa vám to vôbec bude chcieť absolvovať, to nechám na vás. Nie všetko, čo dostane šesť a pol, je hneď podpriemerné...
|
