Season Of Mist si vedia vyberať. Vo svojom portfóliu majú nejednu originálnu akvizíciu a neraz lovia v pomerne exotických vodách. AVA INFERI síce podľa autorovho skromného názoru uspokojivo nespĺňajú ani jednu podmienku, napriek tomu ide o príjemný doplnok pre francúzske vydavateľstvo, ktorého vkus je mi nanajvýš sympatický. Otázka je, či kapelu do popredia záujmu ťahá fakt, že sa tu vyskytuje istý Blasphemer (ex-MAYHEM), alebo to naozaj bude muzikou. Pri hodnotení predošlej tvorby by som sa totiž prikláňal skôr k prvej možnosti. Nahrávku ako takú ťažko žánrovo zaradovať. Najčastejšie narážam na slová doom a občas gothic, keď sa ale ôsmimi piesňami prehryziete, zistíte, že v tomto smere ste pomerne bezmocní. S doomom v pravom slova zmysle, na aký si spomeniete pri repetitóriu najzvučnejších mien tejto scény, nemá nový album Portugalcov nič spoločné – napriek istej tajomnej aure znie nepomerne optimistickejšie, ide o hudbu prevzdušnenú sviežimi morskými vetrami a vám v spojitosti s krajinou pôvodu nenapadne, kto iný by sa podobne ladených vecí zhostil lepšie.
Album síce odštartuje svižným tempom, „Onyx“ je však iba chvíľkovým spestrením programu a až druhá „The Living End“ odhalí, aký je skutočný stav republiky. Väčšinu stopáže budú poslucháča zamestnávať plazivé, rozvláčnejšie kusy, na jednej strane síce ťažkopádne, ako prechod Slovákov cez modrú, na druhej strane to ale neznamená, že by neobsahovali momenty dostatočne dynamizujúce dej, ktoré vám pripomenú energickú a dravú podstatu tvrdej hudby. I keď... odpočíva sa pritom dobre – gitary majú príjemnú farbu, riffy zbytočne netlačia na príliš brutálnu pílu, skôr sa decentne otierajú o ušné bubienky a poslucháč má podobne príjemné pocity, ako keď sa poškriabete na miestach, kde vás niečo svrbí. A vďaka tomu by tento portugalský koktejl mohol byť zaujímavým aj pre tú –násťročnú gotičku, ktorá inak neprekračuje územia ovládané Evanescence, či Within Temptation, teraz ale tam vzadu zvedavo zdvihla zrak. Silnou zbraňou bude aj spev. Ten sa síce v podaní ničím výnimočnej Carmen mnohým tuctovým, večného zatratenia hodným spolkom tohto razenia podobá, dokonca ich môže aj evokovať, všetko sa však drží v rámci dobrého vkusu priemerne na všetky strany rozhľadeného rockového fanúšika, ktorý si za zmysel svojho kultúrneho naplnenia nevyberá výhradne štýl „beauty & beast“.
Formálne sa teda AVA INFERI nemajú za čo hanbiť. Ako so svojimi predispozíciami dokázali naložiť na ploche 50 minút, to už je iná otázka, na ktorú sa ale nedá odpovedať výhradne spoza ružových okuliarov. „Onyx“ obsahuje piesne skrz naskrz záživné, čo bude prípad takej „Majesty“, „By Candlelight & Mirrors“ a ďalších, vyvolávajúcich svojou precízne zmáknutou výstavbou onen efekt uznanlivého prikyvovania, niektorým kúskom ale budete holdovať len ťažko. Šiesta „Heathen Land“ je na to, aký minimálny prínos celku poskytuje, príliš dlhá, štvrtá „((ghostlights))“ uplynutím prvej minúty zasa totálne bezzubá. To je práve prípad, kedy sa spomínaný pomalší rytmus celej nahrávky stáva tak ubíjajúcim, až by si jeden z nudy okná vyleštil. Záver v réžii zasnenej, čajkami sprevádzanej „Venice in Fog“ rozhodne neurazí, v porovnaní s najlepšími momentami kolekcie však ide už len o pohasínajúcu pahrebu.
Z príručky perspektívneho recenzenta – článok 26, písmeno c):
Dobrý album, ktorý nadchne najmä fanúšika žánru, ostatným môže pripadať málo zaujímavý, až nudný. Trpí niekoľkými počuteľnými nedostatkami, ktoré síce jeho (znovu)počúvateľnosť ovplyvniť nemusia, spoľahlivo však zabránia, aby išlo o skutočnú pecku. AVA INFERI nahrali vkusný album, po troch pokusoch prvý, ktorý ma zaujme. Všadeprítomná „stredomorská“ nálada priam predurčuje jeho miesto v prehrávači najmä pre nadchádzajúce letné mesiace, mám však obavy, aby to práve s ich odchodom celé neskončilo.
|
