Výplody PRIMORDIAL nemožno zahadzovať do koša po prvom vypočutí, blúzniac niečo o nekonečnej nude, či pridlhých a uťahaných skladbách... Pre hudbu týchto sympatických Írov si musíte vyhradiť čas, pohodlne sa usadiť a nechať ju na seba pôsobiť bez ďalších rušivých vplyvov, akými sú v podstate takmer všetky zmysluplné činnosti. Skladby totiž na prvé aj druhé počutie majú tendenciu znieť rovnako a zlievať sa do seba.
Na skonštatovanie, že tomu tak skutočne nie je, potrebujete však trochu viac ako dva pokusy v plnej električke, hlučne sa presekávajúcej dopravnou špičkou v centre. Tam nemáte čas sledovať impresívne, plnokrvné gitarové linky typicky „Primordialovsky“ obalené vrstvou sádla. Neoceníte krásu tupého zvuku bicích ani ich variabilitu. Nemáte priestor vychutnať si emotívny prednes Allana Nemtheangu, zlepšujúceho sa každou ďalšou radovkou a aktuálne dosahujúceho svoj najlepší spevácky výkon. A napokon, už vôbec nedokážete v takej pozícii vnímať textovú zložku, posúvajúcu „Redemption At The Puritan´s Hand“ na novú úroveň.
To those who did not dare to sing out of tune
Or sing a different song
To march to the beat of a different drum and speak
the truths others fear
Just give me one thing to live or die for
Použité komplimenty ale nemajú album vyzdvihovať nad všetko ostatné - netrúfol by som si povedať, že napr. z posledných troch nahrávok práve „Puritán“ vychádza ako víťaz. Na to je oproti „To The Nameless Dead“ predsalen málo epický, rôznorodý a nekreslí pred zavretými očami také zreteľné výjavy. Popravde, siedmy album PRIMORDIAL mi nekreslí v hlave nič a napriek tomu vie byť pôsobivý, špecifická atmosféra sa zaryje do hlavy a počúva sa to príjemne. Po rozlúsknutí vcelku tvrdej a odolnej škrupiny sa navyše súčasťou jeho sústredeného počúvania v pohodlí kresla automaticky stane akýsi satisfakčný element, že predošlé odkrývanie štruktúry piesní za tú námahu a trpezlivosť stálo.
Dramatická šlapavá „No Grave Deep Enough“ si požičiava húpavú rytmiku „Empire Falls“ a napriek zrejmému kopírovaniu niektorých jej súčastí (čo udiera do uší každému, kto sa pri oboch skladbách zo dva-tri razy pristavil) súdny človek udelí Dublinčanom milosť, už len kvôli jej dynamike a schopnosti vtiahnuť do deja. Jedna z troch najvydarenejších. Tou ďalšou je rozhodne „Bloodied Yet Unbowed“, ani tak nie vďaka chytľavosti ako skôr naliehavej atmosfére. Tú efektne rozsekne priamočiarejší nášup „God´s Old Snake“ eskalujúci do nádherne vystavaného záverečného, viac ako minútového, sóla.
Až príliš zrejmým vrcholom, vytŕčajúcim nad všetko ostatné, sa následne zdá byť kontemplatívna, zamyslená „The Mouth Of Judas“, ktorej priebeh znamená takmer 9 minútovú emočnú prietrž mračien. Zúfalé „free me from the hangman´s hand“ z Allanových úst stavia chlpy do kolmej polohy. Tie opäť ľahnú v asi najzbesilejšej „The Black Hundred“ – nie som presvedčený, že podobne ladené kúsky by vôbec mali mať momentálne u PRIMORDIAL tak veľkorysý priestor. Privítal by som viac baladicky ladených piesní, už len pre zachovanie atmosféry a kompaktnosti diela. Vo zvyšných úsekoch už prekvapí snáď iba krátka thrashová vložka v titulnej skladbe, avšak aj napriek len veľmi neochotne sa odkrývajúcim pokladom na celej ploche 63 minút má vyššie vyrieknuté demonštratívne poukazovať na to, že každá položka má niečo do seba a aj na tú otrepanú frázu s trpezlivosťou a ružami.
Íri sú dobrým príkladom použiteľným v momente, keď sa ma niekto spýta, prečo fanúšik tvrdej hudby považuje túto za tak nejak paušálne najúprimnejšiu. S tým, čo robia, PRIMORDIAL z komerčného hľadiska nikdy nedosiahnu na pozície, aké patria najlegendárnejším rockovým fosíliám. Napriek tomu, že si to určite uvedomujú, ani napriek trestuhodnému hádzaniu do jedného vreca s folkmetalovými pivnými tancovačkami nestrácajú zápal pre vec. A to z nich v mojich očiach robí veľkú kapelu.
|
