Švajčiarskí blackmetalisti Hån sa od vydania debutového albumu "Facilis Descensus Averni" (2016) dokopali k druhému albumu. Je im cťou, že to nevzdali ako mnohé blackové partie, ktoré sa po niekoľkých blackmetalových vlnách vyrojili a s takou istou rýchlosťou aj zakapali. Na prvý posluch sa vám môže zdať, že album Breathing the Void neprináša nič nové. ako už stvorili stovky iných čiernych hórd pred nimi. Zo začiatku som si vravel, že sa jedná o ďalší album, ktorý skončí na mŕtvej kope plných prázdnych čiernych rekvizít, póz a už neraz omletých riffov. Typicky blackový škrekľavý vokál tomu napomáhal, ale keďže som z tých, ktorý nekonajú popravu po pár vypočutiach, nakoniec som musel uznať veľa kladných vecí tohto záseku.
V prvom rade sú to dobre vymyslené gitarové veci. Neraz sa Lodur s Kryptosom rozdvoja do pekne znejúcich súzvukov. Tešia sa hlavne z jednoduchých, ba až primitívnych riffov, neraz menením iba dvoch tých istých tónov ľahko zahrateľných jedným prstom (ľahôdka pre začínajúcich gitaristov na prerábku). Pozor, toto nemá byť výsmech, lebo aj metalový svet nakoniec uznal, že v jednoduchosti sa často nachádza sila i krása. Toto je sympatické asi aj týmto švajčiarským temným blasphemy nenávistníkom, lebo cítim, že gitaristi sú schopní, len proste nechcú viac. Dôkazom je aj to, že nejeden z nich hrá (regulérne alebo iba ako live člen) aj v iných blackových svorkách, ako Temesras, Tardigrada, Suamanucaedere, Guignol Noir alebo Totenheer. Je na chválu, že títo páni pokračujú v kutí black metalu, veď vo Švajčiarsku má tento žáner pekne prehnité korene - Hellhammer, Celtic Frost, Samael, Atritas, Mirrorthrone, Paysage d`Hiver, Borgne, Frijgard,Menegroth...
.
No Hån sa nevyhýbajú ani silnej melodike. Otváracia nálada skladby "Enter An Eternal World" šokujúco až priveľmi koketuje s durovými stupnicami (snáď za to neskončia v nebi). Našťastie, po pár minútach sú späť v monotónnych hypnotických akordoch. Podobne vyznieva aj ďalší ich čierny klinec "Goatman", ktorý vo mne pri prvých vypočutiach vyvolával svojou jednoduchosťou až úsmev na perách, aby som po ďalších počutiach uznal jeho ťah. Toľkokrát už inými kapelami použité a pritom stále magické... Za najsilnejšiu skladbu z albumu považujem šláger "Asterion", kde sa gitaristi pustili na svoju najodvážnejšiu experimentálnu jazdu. Melodická druhá gitara, ktorá celý song vyhráva svoje pekne vymyslené vyhrávky, dáva tejto piesni originálny šat. V pesničke "Dissent" sa kapela dokonca odváži sólovať, čím vytvorí opäť peknú, melodickú pasáž, skôr vhodnú pre dark atmosferický metal. Poslednú pieseň albumu "Salvation" (s takmer osem minútovou minutážou evokovala zložitejšiu kompozíciu) otvára dokonca pekný chytľavý rockový riff, ale ostatok songu pokračuje typickými melodickými vyhrávkami pre Hån. Ortodoxný war blackmetalisti tieto prvky asi spopolnia, ale mne sa páčia a sú pre mňa veľkou nádejou pre ďalší album, že Hån majú na viac a nemusia sa striktne držať nepísaných pravidiel čierneho kovu.
.
Zvuk je klasický, Hån sa nepokúša vytvoriť si svoj originálny sound. Všetko ide tip-top v zabehnutých raw blackových produkciách, klávesy nečakajte ani omylom. Snáď romantické intro s použitím nádherného reverbu na akustickej gitare môže na začiatku zmýliť milovníkov black metalu, ale to je asi jediný "divný" zvuk z tohto alba. Boostrované gitary na albume nie sú nahraté zdvojene, ich skromné skreslenie vytvára typickú démonickú náladu. Jedine basa je na blackové nahrávky podivne nabrúsená, nečakane niekde drnčiaca a trčiaca, až sa bojím povedať, že je na black metal nazvučená netradične moderne.
Záver? Sprvoti nenávistného blacku sa nakoniec vykľul vyhrávkový, nie prehnane melodický black metal, ktorý má svoju atmosféru i tvár. Do výkladnej skrine výberových CD si ho nedám, ale v temných časoch môjho bytia si ho opäť rád pustím.
|
