Robíme so ženou pred domom skalku, pýta sa ma:
”To čo vreští za muzika?“
„Nový Sezarbil. Nepoznáš?“ usmievam sa, akoby som ho tam ešte mal.
Podotýkam, že žena sa o metal zaujíma asi ako ja o pečenie buchiet...
„Nevieš tam pustiť nejakú Abbu? pokúša sa získať svoje.
Nie. Potrebujem si to napočúvať, idem na to písať recenziu, usmievam sa na ňu.
Pozerá na mňa ako predčasne zobudený medveď na bicyklistu, ktorý si svoj stroj oprel o jeho dieru v lese, hromy-blesky jej idú z očí. V duchu si vravím, že toto je určité potvrdenie, že nový Sezarbil sa vydaril.
Páči sa ti to? s láskou ju provokujem.
Uhýbam sa letiacemu kameňu... "Vydarený album, vydarený," bliká mi v hlave.
Poďme k "Jizve války". Zvukovo sa jedná o veľmi dobre vyprodukovaný album, pomery nástrojov i spevu na jednotku, svetová úroveň. Sound gitár ani Dark Funeral či iná známa svetová blekovica, bicie síce nasamplované, ale s veľkou mierou citlivosti, znie to na parádu. Za produkciu dávam plný počet bodov.
Na sóla zabudnite, výhrávok je pomenej, vybrnkávačiek tak akurát a mnohé sú našťastie vhodne nabustrované, ženský spev nadobro absentuje (Luciferovi vďaka), rozprávania sa dočkáte v úvodnej i záverečnej piesni, v jednom štichu je dokonca pokus o čistý mužský spev. Kde-tu atmosféru podporia klávesy, takže od špinavého raw black metalu to má ďaleko. Náladou však nie...
Black metalista, ktorý má rad starú školu a nečaká po hudobnej i textovej stránke nič prevratného na štýl Master´s Hammer, Naurrakar alebo Umbrtka, nebude sklamaný. Sezarbil po jednej dekáde neprišli so žiadnou extra zmenou, čierni hudobný svet priamočiarym, po technickej stránke skôr jednoduchším black metalom, pri ktorom nečakajte žiadne výrazné zmeny témp, ukazovanie sa "čo všetko my vieme zahrať". Muzika plynie v zabehnutom českom blackmetalovom pluku ala Maniac Butcher, Inferno, Avenger, len s moderným zvukom, adekvátnym tejto dobe.
Čo sa týka českej scény, ja som skôr prívržencom nových black metalových šialenstiev a experimentov na vzor spomínaných Master´s Hammer, Naurrakar, Umbrtka či smrtiacej brigády so šíkmi Stíny plamenů, Trollech, Cult of Fire... Lebo aj po textovej stránke nový Sezarbil prináša síce kvalitne vybrané a pospájané slová, ale je to štandard, nič, z čoho by mi šli zimomriavky po chrbte, všetko akoby som už kdesi počul... Dakedy mi dokonca vojnové texty, teda téma, ktorú si Sezarbil vzali na albume na mušku, pripadajú skôr edukatívne a mentorské. Chcelo by to väčší extrém, výrazy a obraty, z ktorých by sa človeku pomotala psychika a mierne ho naťahovalo na zvracanie s myšlienkou "myslel to autor slov vážne, to ako ho mohlo napadnúť???".
Ako som však spomínal, poslucháčovi, ktorý nečaká nič nové, ale baží po kvalitnej porcii dobrého black metalu, sa bude Jizva války páčiť, takže na môj mierne odmeraný postoj rýchle zabudne.
Tak, čo, pustím to ešte raz? pýtam sa ženy, keď album skončil.
Utrela si čelo od potu a ironicky mi vraví:
Ale áno, pokojne, začína sa mi to páčiť.
|
