Krajiny hmly pôsobia dlho a v úprimnom utajení slovenského black metalového undergroundu. Škoda. Prial by som si, aby pohanských black metalistov Krajiny hmly poznalo čo najviac ľudí, lebo to, čo produkujú, je na úrovni prvej, nielen slovenskej ligy.
Hneď úvodná pieseň "Do priepasti" ich posledného albumu "Cez ostrie skál" dá znalému poslucháčovi vycítiť nadhľad muzikantov. K spevu sa pustia až v čase 4:41! Nádhera. Dovtedy nechajú po mrazivom klávesovom intre, ktoré by sa pokojne mohlo vyskytnúť na hocijakom albume Lord Wind, Wongraven či Vond, plynúť karavánu perfektných riffov, melódii a sól. A nie hocijakého sóla, ale nádherne vystavaného, ktoré v čase 3:29 prejde do famóznej vyhrávky, ktorú gitarista ešte potiahne o oktávu vyššie a ešte viac ju tak poslucháčovi našróbuje pre ďalšie počúvanie albumu do hlavy. Krása. Muzikanti sa nikam neponáhľajú, pekne sa vyhrajú do sýtosti. Kúsok sa zaspieva a opäť vyhrávka za vyhrávkou. Umenie aranžovať a nechať riffy dostatočne dlho znieť je kumšt veľkých kapiel.
Otvárací riff a nálada titulnej "Cez ostrie skál" by mohla Krajine hmly závidieť hocijaká svetová blacková špička. Bez preháňania, čosi som sa na gitare v živote nahral, nejaké tie štyri desaťročia už metal počúvam, toto je riff per excelent! Veľká škoda, že kapela sa k tej nálade už nevrátila, lebo za toto ruky odrezať, takto plytvať nápadmi! "Legenda o Sitne" pokračuje v melodickom black metale, ktorý napriek častému využívaniu aj durových stupníc znie stále nesmierne atmosfericky a temne. Text násobí silnú náladu piesne: „vstávajte bratia, národ je v okovách, nech sa zlé sily stratia, zmenia sa v čierny prach.“ Celkovo som v šoku, že slovenská kapela dokázala blackový spev naspievať, nahrať a vymixovať tak, že temer všetko rozumieť, takže si nemusíte slová potvrdzovať čítaním z bookletu. Veľké plus, lebo texty Krajiny hmly sú napísané s fortieľom, ľahkosťou a umne.
Pri názve "Na krížnych cestách" som sa musel pousmiať. V roku 2011 som s kapelou Lunatic Gods nahral pieseň presne s týmto názvom a vydal ju na albume "VlnoBytie". Bola to druhá časť "Povesti o Ibronke", ktorú som zhudobnil a pretextoval inšpirovaný Pavlom Dobšinským. Odbočil som, príznačné pre mňa, odpustite. Krajiny hmly práve v tejto rovnako pomenovanej piesni prvýkrát predstavia čistý spev. Jemne „naškráply“, ale po viacerých vypočutiach si budete istí, že daná linka je proste hitová. Hymnu "Lesovik" (bol to aj singel k albumu) po intre opätovne ukotví silne melodická black metalová otváračka. Začínam mať obavy, či Krajiny hmly udržia takto silne nastavenú hudobnú latku aj na ďalších albumoch, lebo "Cez ostrie skál" neobsahuje aspoň pre mňa žiadne hluché gitarové pasáže.
Vrcholom ďalšej piesne "Z tisícich trónov" je záverečná gitarová vyhrávka, ktorá neskôr aj so spevom pokračuje až do konca. Tým nechcem povedať, že zmes melódii, ktoré jej predchádzajú, sú akousi vatou. Nie, všetko má hlavu a pätu a to aj napriek tomu, že kapela pracuje v každej skladbe s veľa motívmi, ktoré sú dokonca poukladané bez naučenej schémy odkukanej od veľkých: „takto sa má aranžovať metalová pieseň“. Krajina hmly hrá akoby miš-maš, o strofách a refrénoch nemožno ani diškurovať, a to je na tom to fackujúce a potvrdzujúce známe pravidlo: keď kapela nájde svoj ksicht a cestu, nemusí sa už pozerať po iných, robí si to po svojom, všetko môže porušiť a napriek tomu jej bude všetko zapadať a hrať. Začne byť mienkotvorná. Teda aspoň takto o tom píšu hudobní teoretici...
"Pustina II" nesie v názve rímsku dvojku. Prvýkrát ju kapela predstavila na prvom regulérnom albume "Na konci ciest". Rovnako tak aj posledná pieseň "Plameň už tíchne II "nesie rímsku dvojku, ale ak sa nemýlim, touto piesňou Krajiny hmly debutovali na splitku s hordou Misty Forest v roku 2012 a uzatvárala aj už spomínaný debut "Na konci ciest". Beriem to ako taký časozber, lebo v tejto piesni znejú gitary temer unisono, nerozvetvujú sa, vyhrávok a melodických gitarových zmien nie je toľké priehrštie ako v prvých šiestich piesňach albumu, čo len dokazuje, že kapela našla svoju tvár a bahní sa vo svojom čaromocnom lese, ktorý si stvorila. V poslednej piesni sa znova ozve čistý spev, ktorý je naspievaný s väčšou istotou ako štek v šlágri "Na krížnych cestách". Mňa znova potešil a málinko mi pripomenul perfektnú éru bratislavskej scény s kapelami Sighisoara, Ethereal Pandemonium, Ravenarium, Astaroth...
Celkovú dokonalú náladu „temnej hory a ostria hrebeňa skál“ albumu vo mne evokuje súčet viacerých faktorov: skvelo vyhotoveného obalu z ruky Svjatogora, texty s pohansko prírodnou tématikou a na prvom mieste umne vymyslenej a profesionálne zahranej a vyprodukovanej muzike. "Cez ostrie skál" vydal opätovne poľský label Werewolf Productions (rovnako vydal slovenské black metalové spolky ako napríklad Stronghold, Sirin, Karpathia, Ruiny vekov, Concubia Nocte, Aeon Winds...) a ja na záver zopakujem prianie zo začiatku: Krajiny hmly sa týmto albumom posunuli opäť o hodný kus vyššie, patria do špičky slovenskej metalovej scény a ja verím, že ich objaví aj zbytok sveta.
|
