Týpek, akým je IHSAHN, bude fanúšika tvrdej muziky vždy podnecovať k tomu, aby sa nad jeho hudbou zamýšľal. Pokiaľ je totiž poslucháč v stave, že nemá páru, o čom ten šialenec točí, minimálne neveriacky krúti hlavou a snaží sa v tom experimentálnom chaose nájsť poriadok – to ho na istú dobu zamestná. Ak sa vám, vyvoleným, už medzitým v hlave rozsvietilo, našli ste tú správnu výhybku, cez ktorú sa dá dostať na rovnakú vlnovú dĺžku s týmto individualistom a začali ste si jeho výplody užívať, to vám strata koncentrácie nehrozí dvojnásobne. Priznám sa, že momentálne sa nachádzam kdesi na medziposchodí. Jeho sólová tvorba bola doteraz pre mňa strašne strašnou nudou, pričom karta sa nenápadne začína obracať, pretože na novinke je ten jeho rozhádaný Babylon obdivuhodne kompaktný a, nemôžem si pomôcť, určite aj verejnosti prístupnejší.
Tento človek vám však nedá zadarmo ani slanú vodu, v tomto smere všetko po starom.
Nepokúšajte sa domnievať, že vás „After“ zachytí pripravených už pri druhom vypočutí v preplnenej električke. Naopak, môžete si byť istí, že kým sa vám začne tento materiál lepiť na mozgové závity, vo vašom obľúbenom kresle vysedíte novú dieru. IHSAHN tu pracuje s mnohými zdrojmi „zábavy“ od black metalu cez art rock až po jazzové prvky, ovšem spôsobom, z ktorého sa bežnému smrteľníkovi prechodne otočia ciferníky, pritom ho takýto neželaný následok neodrádza, pretože celý tento maglajz obsahuje mnoho záchytných, dostatočne chytľavých momentov, ktoré vám pošepkajú, že si to treba pustiť znova.
Chlapec sa snaží za každú cenu svoj v pote tváre vycibrený, nezameniteľný rukopis ozvláštniť niečím nečakaným a dodať tak nahrávke akúsi pridanú hodnotu. Tým hlavným „lákadlom“ je pre dnešok saxofón, zbrusu nová hračka v Nórovej dielni, ktorou sa tu rozhodne nešetrí. Práve on bude kľúčovým prvkom pri vytváraní vášho názoru a jeho (ne)prijatie bude analogicky viesť k podobnému názoru na celý album. Od hotových orgií, aké sú nám servírované v šialenej, agresívnej blackovej sypačke „A Grave Inversed“ až po melancholické výlety v progresívnej „Undercurrent“ alebo v záverečnej „On The Shores“ (posledné sólo v závere albumu neprekoná nič) dokáže tento nástroj na seba neustále strhávať pozornosť.
To vôbec nie je na škodu veci, Gitarové party nevyznievajú „utláčane“, sú totiž dostatočne originálne na to, aby sa dokázali presadiť napriek zničujúcej nadvláde kvíliaceho saxíku a neoddiskutovateľný podiel na celkovej podmanivosti kolekcie má aj bezchybná rytmika. Sám vrchný exekútor sa po vokálnej stránke vyhýba jednotvárnosti striedaním svojho typického zmučeného škriekania a čistého spevu – obe hlasové polohy sú napasované do miest, kde spolu s hudbou vytvárajú podmienky pre adekvátne emocionálne vyznenie každého tónu v poslucháčových ušiach. Celok tak napriek nástrojovej a štýlovej mnohorakosti pôsobí pomerne celistvo, a to je hlavné.
S vypočutím „After“ sa mi tak trochu začala odkrývať tá doteraz neprístupná IHSAHNova kolumbovská Amerika. Narozdiel od minulosti som schopný nachádzať vzrušujúce momenty a tým pádom mám často chuť k nahrávke sa vrátiť. Zásluhu na tom má napínavý priebeh kompozícií, ktoré dokážu schopne existovať aj osamotene. Ten pocit vnútorného uspokojenia nad tým, že konečne viete čítať tie jeho kliky – haky, je totiž úžasný. Vďaka pestrým náladám a príťažlivej technickej stránke si ma frontman spopolnených EMPEROR konečne (čiastočne) pretiahol na svoju stranu. Odmietam síce trochu trúfalé tvrdenie o (nad)žánrovom míľniku a smerodajnom albume, ale to, že ho zrejme ani ja nedokážem nikdy pochopiť úplne (otázka by pokojne mohla stáť – nakoľko on chápe sám seba), nič nezmení na tom, že „After“ je skvelá fošňa a pri „sčítaní ľudu“ v koncoročných anketách pravdepodobne zasvieti, i keď ja s bezbrehým nadšením ešte počkám. Tak čo, majstre? Diplomatických sedem a pol?
|
