Niekdajší odchod Mortena Velanda (nezhody v predstavách o ďalšom hudobnom smerovaní) Nórom prekvapivo nijako dramaticky neublížil. Pravda, „Beyond the Veil“ prekonané nikdy nebolo a už ani nebude. TRISTANIA však vždy prišla s materiálom, ktorý svojou nespornou kvalitou poslal konkurenciu na lavičku náhradníkov a bezpečne kapelu držal na čelných priečkach tohto dnes už prakticky mŕtveho žánru. Nech išlo o mohutnými zbormi prešpikovaný „World of Glass“, ponurú, v istom zmysle jednoduchú krásu romanticky komorného a vydareného „Ashes“, kde sa partia dokázala výrazovo vzdialiť od zvyšku scény a vymedziť sa voči klasickým gotickým klišé, alebo aj síce nič nové neprinášajúceho, ale stále pôsobivo atmosferického a krásne počúvateľného, ľahšie prístupného „Illumination“. Hudba TRISTANIE bola vďaka pravidelnému ignorovaniu toho, čo letí, vždy pôsobivá vo svojej zadumanosti, krehkosti čínskeho porcelánu a obmene hudobného výrazu – vyvíjala sa.
Aj vy ste sa pred rokmi nechali chytiť? Tak presne na túto TRISTANIU zabudnite, resp. zabudnite skôr na to, že vyššie napísané sa stále spája s týmto menom. Taká Velandova SIRENIA si to už od počiatku bez servítky hnala rovnomerným priamočiarym pohybom smerom nadol, no na druhého psa prišiel mráz až nedávno – žiaľ, rovnako krutý. Všetko to začalo pár týždňov po vydaní „Illumination“, kedy kapelu mazane opustila krehká kvetinka Vibeke Stene, ktorá sa chcela venovať učiteľskej kariére. Spustil sa pozvoľný útek z potápajúcej sa lode.
Kam až sa potopila zistíte, keď si „Rubicon“ nedajbože pustíte. Snažil som sa k 11 piesňam pristupovať bez predpojatosti a vidieť v zmenenej podstate výrazu TRISTANIE koniec starého a začiatok nového bla bla.. poznáte to. Lenže tie skladby toto svojou plytkosťou a predvídateľnosťou neumožňujú. Z toho rezultuje takmer okamžitá nuda. Vytrhnú vás z nej len momenty, ktoré sotva priemernú vec zrážajú do čoraz väčšieho bahna – hlavne mám teda namysli v mnohých prípadoch tragické refrény (vedie druhá „Protection“, ktorú vyberám ako ukážku pod textom pre plné pochopenie držkopádu kapely). Samotná Mariangela je podľa mňa najslabším článkom, ktorého odstránením alebo čiastočným potlačením by aspoň mohli vyniknúť občasné vydarené aranže. Keď zaznejú z jej úst viachlasy, nedá sa tá hrôza počúvať. Rovnako veľká škoda výsledného mixu, ktorý zbytočne zatlačil gitary, to zrejme, aby sa potenciálne tínedžerské fanúšičky nezľakli.
Takýto priebeh udalostí potom privedie vaše podvedomie do stavu, kedy už aj celkom slušná vsuvka huslí v „The Passing“ vám pripadá úsmevná a vy sa už prakticky sústredíte iba na to, aby ste našli čo najviac chýb. Uvedomujem si to, a preto nakoniec hodnotenie mierne zdvihnem, napríklad nasledujúca „Exile“ je jedinou skutočne príjemne počúvateľnou skladbou na albume. Ak mám dobrý deň, pridám k nej ešte úvodnú klipovku „Year of the Rat“.
To však nemôže prebiť fakt, že „Rubicon“ je pre fanúšika staršej tvorby jedno súvislé, 50 minútové sklamanie, ktorému na sile uberá aspoň fakt, že sa to (sledujúc dianie v kapele) dalo čakať. Mariangela bola pre kapelu veľmi nešťastným krokom, samotné piesne sú priemerné a nenormálne predvídateľné, Nórom sa však podarilo vyhnúť aspoň vyložene smiešnemu dojmu z nahrávky. To znamená, že vám „Rubicon“ po psychickej stránke nijako neuškodí a spokojná bude hlavne pseudogotička tínedžerka. Tá z toho pochopiteľne vyrastie a pokiaľ ste už vyrástli vy, prípadne ste ňou nikdy neboli, nemôže vám táto hudba nič dať.
|
