Fínska nálepka Wolves I Feed je projekt jedného muža. Je to týpek priamo z Helsínk menom Jason Doyle Ward. V jeho muzike sa dá len veľmi ťažko definovať jeden štýl, prípadne nejaká škatuľka, do ktorej by sme jeho tvorbu odložili, každopádne je to riadny náklad. Je to jedno veľké vesmírne divadlo, mohol by som začať nejako takto. Alebo: Je to niečo nadpozemské, niečo čo ide naprieč žánrami a predsa to má akúsi skalopevnú mozaiku, alebo osnovu z ktorej vychádza. Wolves I Feed v sebe kĺby art rock, ale aj death metal. Nájdeme tu rock, ale aj poriadny stret rôznych škatuliek. Už si z nich iba vybrať, ktorá by sa hodila najviac.
Album „Plus Ultra“ je hodinka progresívnej muziky. technickej výbavy kvalitného materiálu a silných nápadov. „The Unbroken One“ je otváracia pecka, ktorá navnadí na dlhý výlet do neznáma. Do vesmírneho prepojenia zvukov, ktoré sú tak dokonalo vystavané a vyskladané, až vám to vyčarí úsmev na perách. „Wild Blood“ pokračuje v nastolenom a perfektná rytmika si podáva ruky s fantastickými gitarovými vyhrávkami. S trochou fantázie by sme sa mohli dostať k The Night Fly Orchestra, ale ani od Devina Townsenda to nie je veľmi ďaleko, ba práve naopak.
Milovníci progresívnej muziky by mali dozaista zbystriť a napnúť sluchovody. „Angel Torn“ nás prevedie zákutiami ďalšej výpravnej cesty, lebo u Wolves I Feed je každý song akousi výpravou do neznáma. Nikdy nevieme, ako skončí a to je ohromujúce. V spomínanom songu sa dostávame až do tanečného tempa, v ktorom si veľmi radi masírujú svoje zvukové steny Pain. „Broken Clouds“ svojim moderným šatom dáva na známosť, že pokračujeme ďalej. Niekedy sa nestíham čudovať, čo ten týpek z Helsínk dovádza. Skutočne jeho muzika vytvára veľmi pozitívne vibrácie a hrejivé pocity na duši.
Album „Plus Ultra“ je veľmi vydarenou nahrávkou a spĺňa aj najprísnejšie kritériá. „Little Bird“ nás odveje až niekam do večného chladu. Kvalitné prevedenie kvalitných nápadov, asi takto by som to v skratke definoval. Power metalový song „Venus in Scorpio“ vygraduje až k blackových záchvevom a budete mať pocit, ani by sa zrazili Queensryche s Emperor. „Abiogenezis“ sa posunie do iného štýlu, konkrétne industriálne polohy projektu nesmierne sedia. Geniálna je aj vokálna linka, ktorá dokáže jemne pohladiť čistým spevom, ale vie sa aj poriadne rozzúriť a pritlačiť na pílu. Album ukončuje „Plus Ultra“, ktorá má deväť minút. Tá všetko podčiarkne a podpíše. Výlet do neznáma končí. Bolo to fantastické divadlo a nepustiť si ho znova by bol dozaista hriech.
Silné progresívne album je dôkazom, že aj menej známi interpreti dokážu urobiť svetovú nahrávku, naprieč silnému talentu a vizionárskym schopnostiam, tak ako je tomu v tomto prípade. Vďaka za takých interpretov.
|
