Vrútili sa do môjho života znenazdajky, bez varovania, tak ako sa bez varovania objaví náhla prehánka v črevách. Zanechali mi v duši kráter, za aký by sa nemuseli hanbiť ani moje dlhoročné srdcovky. Prirútili sa a neprišli s prázdnymi rukami, ale s dielom plným nápadov, ktoré by iní hospodárne upúšťali na celej svojej diskografii. Iste, čo by tak mohlo byť zvláštne na tom, keď sa zmixuje metal, elektronika, ambient a folklórne prvky? Teda až na to, že nám z toho vylezie avantgarda ako blázon, samozrejme. Udivujúce je však na tomto maďarskom guláši to, aký je pestrofarebný (veľmi), koľko serepetičiek dokážete časom nachádzať (more) a ako sa to celé počúva (úžasne).
Do kalných vôd úvodnej „Szervetlen“ vstupujeme v sprievode nedefinovateľných, zimomriavky naháňajúcich tlmených zvukov, ktoré akoby ste počúvali pod hladinou. Následný výtrysk elektrických gitár pripomína skôr let čmeliaka, než hudobný nástroj. Jemná elektronika hrá úlohu šedej eminencie na pozadí, pod hypnotickými údermi bicích sa otriasa zem. Metalová búrka v strede utíchne len preto, aby sa mohla o minútu vrátiť v plnej sile, so všetkou slávou. Záver však patrí elektro – prelúdiu a po masakri ani stopy.
Zoznam skladieb postavený masochisticky, kde prvé dve položky sa nevojdú do 30 minút, nám napovie, že THY CATAFALQUE buď majú riadne gule, alebo sú členom nejakej pošahanej sekty (geniálnosť celej platne druhú možnosť rozhodne nevyvracia, naopak). Každopádne, nepodliehajte panike. Naozaj si nemyslím, že náročný poslucháč by tu mohol strácať trpezlivosť a koncentráciu.
„Molekuláris Gépezetek“ rámcujú (tu) tradičné pasáže vzniklé kombináciou metalovej a elektronickej hudby. Desaťminútový prostriedok kompozície je však navzdory svojej ospalosti rovnako strhujúci. THY CATAFALQUE sa (podobne ako napr. CULT OF LUNA) neboja základný motív omieľať dlhé minúty, pretože ho sprevádzajú neustále sa meniace detaily. Hudobnému zátišiu, ktoré je výsledkom súzvuku jemných elektronických liniek, decentných naprogramovaných bicích, úžasne zafarbeného hlasu hosťujúcej Ágnes Tóth (THE MOON AND THE NIGHTSPIRIT) a doplnkových „ponorkových“ ruchov, sa nuda bezmocne prizerá. Jednotlivé nástroje si postupne predávajú hlavný motív a vzniká obraz podobný tomu v „Day 18: Realization“ od AYREON. 19 minútová skladba strhujúca každou sekundou. Ukazovák a malíček na srdce – koľko takých poznáte?
Podobne podmanivé sú všetky kompozície – či už cválajúca „Köd Utánam“ s dynamickou vypečenou elektro pasážou, jemná, zasnená „Ûrhajók Makón“ s až rozprávkovou atmosférou, alebo postupne gradujúca inštrumentálka „Piroshátú“ – každá jedna skladba by si zaslúžila odstavec a každá ďalšia je iná ako predchádzajúca – stereotyp je to posledné, čo vám pri počúvaní napadne. Napokon by to chcelo na záver niečo, čo by celok dôstojne uzavrelo a nabudilo k ďalším vypočutiam. Nech čakáte hocičo, skladba typu „Fehér berek“ vám asi na um nepríde. Pravidelné kvapkanie vody v tuneli sa po úplnom rozbalení kompozície ukáže ako rafinovaný udržiavač rytmu. Romanticko – melancholické vyznenie a využitie cella a violy mi berie dych a slová. Nedýchal som. Po predchádzajúcej „Õszi Varázslok“ s démonickým refrénom a nemilosrdne režúcimi gitarami jednoducho prišiel 100% vydarený moment prekvapenia. Záver – slabnúce tóny piesne a vzďaľujúce sa kvapkanie vody – nemý úžas, fantastický dojem z neskutočne impresívnej nahrávky.
A nemám, čo by som viac dodal. Očarenie zmyslov dlho nevídané. „Róka Hasa Rádió“ vyráža dych citom pre chytľavé detaily, čo podľa mňa až hraničí s minimalizmom a perfekcionizmom majstra Lucassena (s ktorým inak hudobne THY CATAFALQUE nemajú spoločné nič).Neuveriteľnou rozmanitosťou a obdivuhodnou typológiou nálad dosahuje maďarská avantgardná dvojica úžasnú komplexnosť, prekrásnu atmosféru a dáva svojej hudbe nálepku „Ťahám, neveziem sa!“ Pokiaľ ich budete ignorovať, možno prídete o jednu z najdôležitejších vecí roku 2009, čo by som vám v zásade neodporúčal. V kyseline tiež nie, pochopiteľne.
|
